Režisér Úsmevu si pod sebou podpílil konár. Dvojka nanáša novú fasádu na starý konštrukt

Po “festivalovke” Substancia dorazil v októbri do slovenských kín aj mainstreamový prírastok do hororového žánra. Oproti artovému prístupu k strašeniu by návštevníci Úsmevu mali očakávať viac priamočiary ťah na bránku a menší počet mikrospánkov.

Režisér Parker Finn nás v roku 2022 vrátil o dve dekády nazad. Jeho celovečerný debut Úsmev sa nápadne ponášal na horory z prelomu milénia, v ktorých je hlavný hrdina prenasledovaný zlovestnou entitou (alebo akousi kliatbou) a má obmedzené množstvo času na to, aby zistil, čo mu je v pätách a ako to môže zastaviť, než príde o krk. Nadväzoval najmä na japonskú tradíciu a snímky ako Kruh či Zmeškaný hovor – a na ich americké prerábky, samozrejme. Tento ťah mu rozhodne vyšiel, keďže film so 17-miliónovým rozpočtom zarobil v kinách 217 miliónov.

Dvojka šla logicky okamžite do trúby a vo štvrtok 17. októbra mali diváci možnosť pozrieť si toto pokračovanie a usúdiť, či tvorcovia pri pečení brali ohľad predovšetkým na to, aby koláč bol hotový čím skôr, alebo im viac išlo o to, aby návštevníkom opäť zachutil a odporučili ho ostatným. Na základe nadpisu recenzie vám zrejme dochádza, akou cestou sa Finn a spol. vydali.

Pravidlá? Žiadne nie sú! Žiaľ…

Úsmev 2 – mimochodom, vďakabohu za to, že sa vraciame k jednoduchým číselným označeniam pokračovaní a (snáď) končí obdobie trápnych podtitulov, ešte pár rokov späť sa film mohol volať Smile: Never Stop Smiling – je vskutku recykláciou dejovej kostry z jednotky. Hlavná hrdinka trpí nevyliečenou traumou, po styku s “prekliatou” osobou sa stáva nositeľkou tejto pliagy, následne zažíva situácie, pri ktorých ona aj jej okolie spochybňujú jej mentálny stav. Zase raz existuje jedna osoba, ktorá má s kliatbou skúsenosti a pozná pravidlá jej “prenášania”, vďaka čomu do sveta protagonistky vstupuje dilema. Prítomné sú opäť halucinácie, zapríčinené vplyvom entity, no tie v dvojke už prekračujú hranice únosnosti.

Práve tento prvok – zahrávanie sa so psychikou ústrednej postavy, vytvorenie akéhosi “nespoľahlivého rozprávača” – hádže polená pod nohy prípadným pokračovaniam. Dvojka odhaľuje, akou obrovskou mocou entita disponuje, naznačuje, že nejestvujú limity toho, čo hrdinovi (a teda aj divákovi) dokáže pred očami zobraziť, a teda sa nám tu rysuje riziko, že v prípadnej trojke divák nebude filmu veriť už od samého začiatku. Hranice medzi realitou a halucináciou sú stierané až do takej miery, že niektoré dejové línie vyšumia do stratena a vy netušíte, či tá postava v deji vôbec figurovala alebo to bol len výplod fantázie hrdinky pod vplyvom kreatúry.

Duševný teror je uveriteľný

Jednotka sa dala vnímať ako metafora na ťažké psychické problémy, následkom ktorých jedinec zažíva odsúdenie zo strany okolia, neverí vlastným zmyslom a stáva sa časovanou bombou. Dvojka pracuje s podobnými elementami, no prenáša ich do prostredia známych osobností a rozširuje ich o príslušné neduhy, akými sú drogová závislosť, úchylní a nebezpeční fanúšikovia či otriasanie duševným zdravým vinou nabitého rozvrhu a nekončiacich očakávaní od publika alebo manažéra. To je sympatické.

Ďalším viac než sympatickým prvkom snímky je Naomi Scott, predstaviteľka hlavnej hrdinky. Tá je jednoducho výborná a je nutné podotknúť, že Parker Finn si vie vyberať herečky a podľa všetkého im poskytuje slušné režijné vedenie. Ray Nicholson má rovnaký hypnotický (a šialený) pohľad ako jeho otec Jack a vo svojich dvoch scénach je pomerne mrazivý. Drew Barrymore hrá samu seba, teda moderátorku rovnomennej talkshow, no aj napriek tomu vám po jej scéne v ústach zostane pachuť nevyužitého potenciálu, že sa tvorcovia nerozhodli na jej ikonickú tvár namontovať ten desivý “úsmev”. Navrátilec z prvej časti Kyle Gallner je dnes v hororovom žánri žiadaným tovarom, čo je pochopiteľné, keďže sa naňho veľmi dobre pozerá. Jeho scéna je však z hľadiska motivácie postavy extrémne nelogická, resp. vykresľuje jeho postavu ako idiota (veď je to detektív!), a pôsobí ako veľmi lacný “opening”.

Čo ďalej s načatou sériou? Ideálne sa rozlúčiť.

Keď som pred dvoma rokmi opustil kinosálu po premietaní jednotky, bol som veľmi spokojný, no tak trochu mi prekážalo, že filmu chýbal nejaký ikonický technický prvok, ktorý by bol po odchode z kina zapamätateľný. Napríklad Kruh (2002) Gore Verbinského má ten chladný, modrý vizuál, Zmeškaný hovor (2003) má tú chytľavú vyzváňaciu melódiu, keď sa blíži smrť. Oba Úsmevy majú solídnu technickú stránku, ale nezachytil som nič, na čo by som si týždeň po premiére spomenul.

Parker Finn svojím druhým “celovečerákom” sklamal, keďže sa rozhodol doručiť to isté, ale vo VÄČŠOM. Niektorým scénam tento veľkolepý prístup svedčí, iné vo svojej preexponovanosti pôsobia mierne stupídne. Ako napríklad koniec. Bude trojka? Možno. Ale ja si to naozaj neviem predstaviť.

Titulná fotografia: cine-max.sk

Zdieľajte článok

Komentáre: