Autor: Leonard Ďurický
Každý z nás už pravdepodobne zažil určitý pocit zdesenia. Mohlo ísť o akúkoľvek situáciu, či už naživo alebo prostredníctvom niečoho iného. Čo ale prinútilo človeka k takejto reakcii? Niekedy si vieme prečítať rôzne články alebo knihy na sociálnych sieťach a zistiť, že sú písané podľa skutočnej udalosti. Niektorých z nás to fascinuje až do takej miery, že si začneme zisťovať viacero informácií.
Rovnako to vie vyznieť pri filmoch. Pozrieť si večer kvalitný horor v spoločnosti vypnutých svetiel nemusí byť práve najlepšia voľba. Navyše ak ho nesledujeme s niekým iným. Lenže my tento zvyk môžeme opakovať po dobu niekoľkých dní. Prečo to vlastne robíme? A čo presne nás k tomu núti? Na tieto otázky existuje množstvo odpovedí.
Už len v samotnej histórii ľudia počúvali rôzne legendy a príbehy, ktoré boli zahalené rúškom tajomstva. Zobrazovali sa v nich nevysvetliteľné záhady a tiež postavy, ktoré mali za úlohu vystrašiť a nedopriať sladký spánok. Ak sa aj mnohí báli, stále ich zaujímalo, čo bude nasledovať ďalej. Presne z toho dôvodu vznikol v minulosti žáner, ktorý má kombinovať prvky strachu, šoku, znechutenia.
Horor ako taký predstavuje širokú škálu toho, čo presne môže zapôsobiť na človeka a spôsobiť mu väčšie riziko adrenalínu. Ten sa pochopiteľne môže zvyšovať už len počas samotného sledovania a prinútiť nás so zatajeným dychom premýšľať nad desivými situáciami. Z toho dôvodu tiež niektoré typy hororových filmov vplývajú zväčša na psychiku a dokážu sa s ňou zahrávať.
Preto niektorí z nás majú radi ticho a napätie predtým, než sa niečo stane. Vo väčšine prípadov sa jedná o tzv. ,,jumpscare“ a ten sa zvykne vyskytovať vo filmoch, kde hlavnú úlohu zohrávajú predovšetkým zlí duchovia, démoni alebo dokonca klauni. Na túto tematiku je v súčasnosti zameraná séria V zajatí démonov, ktorá sa stala veľmi populárnou aj medzi mladšou generáciou.
Diváckej obľube sa rovnako teší aj iný typ žánru – slasher. Pri ňom sa takmer vždy oboznamujeme so skupinou ľudí, ktorých prenasleduje sériový vrah a ten môže byť znázornený v rôznych podobách. Príkladom sú aj niektoré zo starších hororových sérií, ktoré v tom období priniesli revolúciu spojenú s novými prvkami.
Aj preto dnes poznáme postavu Jasona z filmu Piatok trinásteho alebo Michaela Myersa z Halloweenu. Práve títo dvaja fiktívni vrahovia a tiež mnohí iní sa stali neodmysliteľnou súčasťou strašidelného priemyslu, ktorý nás sprevádza už niekoľko generácií, ponúka pohľad na rozličné spracovanie, či iný spôsob chápania strachu.
Podľa môjho osobného názoru stojí za obľubou hororových filmov práve tá odvaha a zvedavosť človeka, ktorá často môže vyústiť do rozpoznania niečoho, čo prinesie novú emóciu. Napríklad spojitosť so súcitom k hlavnej postave a fandenie jej počas filmu, či už záporne alebo kladne. Preto sú tiež horory pre mňa srdcovou záležitosťou.
Zapôsobili na mňa tým, že sa v nich vždy deje niečo tajomné, aj keď niektoré filmy už nemajú čím prekvapiť a divák v nich už ľahko rozpozná zapamätateľný efekt. Páčia sa mi prevažne horory z minulého storočia, ale rovnako pozitívne hodnotím aj tie z modernej doby. Kvôli tomu odporúčam každému, kto sa nebojí, aby sa do nich zapozeral s veľkým odhodlaním.
Titulná fotografia: unsplash.com
