Abstraktná substancia niečoho, čo opantá naše vnímanie a cítenie. Oázy pokoja, búrky nálad, zápasy myšlienok, fázy váhania aj neoblomnej istoty, striedajúce sa v sprievode tónov melódie. Noty a slová, nástroje a hlas, interpret a poslucháč, to všetko spolupracuje a vytvára dojem jednotnej symfónie, ktorú inde ťažko hľadať. Sme šťastní – počúvame hudbu, sme smutní – počúvame hudbu, sme nahnevaní – znova počúvame, zabávame sa, nudíme sa, oslavujeme, plačeme, premýšľame… to všetko s hudbou. Je naším spoločníkom. Priateľom do dažďa. Ktorý sa s nami nikdy neprestane zhovárať. Mení svoje tempo, rytmus slov, rýchlosť striedajúcich sa nôt, ale ticho nezostane. A nám zostáva ju iba počúvať. A obdivovať.
Niekedy je toho na nás dosť. Povieme si – kiežby sme sa ocitli uprostred oceána na malej plti a nechali sa unášať vlnami na ostrov. Ja vravím, buďme náročnejší. Prečo sme my ľudia často takí materialistickí? Pritom horšie od toho je, že si to mnohokrát ani neuvedomujeme. Prečo by sme sa plavili doprostred oceána, aby nás vlny doplavili na nejaký ostrov, kde nájdeme svoj pokoj? Prečo sa zameriavame na veci ako hmotu? Nechajme sa „plaviť“ na tónoch a hlasoch vlnami melódie. Hudby. A kamkoľvek. Nechajme sa unášať nie na ostrov, ale ešte omnoho ďalej. Tam, kde sa nám pootvorí brána podvedomia, truhlica odpovedí na naše otázky, ponorme sa do hlbín našej predstavivosti a tajov myšlienok – hudbou. Nastavme uši a započúvajme sa. Pokojne nechajme viečkami prikryť náš zvedavý zrak. Oči potrebujeme na vnímanie materiálnych vecí. A takou hudba nie je. Nezahanbujme ju tým. Ona je očami neviditeľná. Je vnímaná niečím omnoho podstatnejším. Ju netreba vidieť. Ju treba chápať. Rozumieť jej. Zhovárať sa s ňou. Budovať si k nej vzťah. Ten ďalej rozvíjať. Niekedy sa k nej dokonca utiekať. Ono to je zvláštne, ale v hudbe je vždy o čosi viac. Len to treba v nej nájsť. Učiť sa to v nej hľadať. Spoznávať ju. Zžiť sa s ňou. Je to večný antagonista ticha. Vytrhne nás zo samoty a robí nám spoločnosť. No zároveň nám poskytuje bezhraničnú slobodu. Učí nás lietať. S krídlami súznenia až do hlbín priekop. Je kľúčom od klietky, v ktorej drieme naša voľnosť. Naša neobmedzenosť s jej všetkou pompéznosťou.
Hudba je našou terapiou. Povie nám všetko, čo práve potrebujeme počuť. Prihovára sa k nášmu srdcu. Klope a ono otvára jeho dvere, ktoré inak dokážu byť aj roky zabuchnuté. Víta ju a dáva jej priestor, aby v ňom pôsobila. Obohacuje ho každým tónom, dáva mu život. My ľudia bývame často zatrpknutí. Nosíme v sebe kameň, ktorý nás ťahá niekde tam dole. Až keď ho zahodíme, budeme môcť vzlietnuť. Zrazu budeme ľahší a nohy nám nebudú dočiahnuť na zem. Aby sme boli schopní týchto zázrakov, nechajme umenie pôsobiť v nás. Dovoľme mu robiť svoju prácu, naplniť jeho zmysel. Začnime hudbou. A hlavne ju nepočúvajme ušami, ale srdcom. Nechajme ju naň zaklopať a ono určite otvorí.
Titulná fotografia: Ryszard Horowitz
