autor: Martin Galanda
Karol Duchoň. Meno, ktoré dodnes rezonuje slovenskými domácnosťami a jeho hlas nás berie na vlnu nostalgie. Čakali sme filmový pomník, hold človeku, ktorý nás presvedčil, že „láska je tá moc“. Namiesto toho nám réžia Petra Bebjaka ponúkla skôr nezúčastnený pohľad z rýchlika, ktorý míňa stanicu za stanicou bez toho, aby niekde významnejšie zastavil. A to je veľká škoda.
Film Duchoň mal byť poctou jednému z najväčších spevákov slovenskej populárnej hudby, sa nakoniec zmenil na sklamanie. Očakávania boli vysoké – Karol Duchoň je dodnes fenoménom a jeho piesne prežívajú celé generácie. Výsledok však pôsobí uponáhľane, chaoticky a najmä – bez hlbšieho pochopenia samotného interpreta.
Rýchly dej, chýbajúca konzistentnosť
Film začína in medias res v roku 1984, teda v poslednom období spevákovho života. Namiesto plynulého rozprávania sa však divák neustále presúva medzi rokmi – raz v 1984, potom späť do minulosti a zasa naspäť. Tento roztrieštený prístup by možno fungoval, keby mal jasnú logiku, no tu sa stáva len rušivým prvkom.
Záver pôsobí odfláknuto – koncert a následne len titulok, kedy zomrel. Žiadna katarzia, žiadne zamyslenie nad jeho odkazom.
Ako bol Duchoň zobrazený
Najväčší problém je, že Duchoň je prezentovaný takmer výhradne negatívne. Vo filme pôsobí ako človek, ktorý ignoruje rady lekára, nevie odolať tlaku okolia pri pití alkoholu a často provokuje, no keď príde k problémom, stiahne sa pod nátlakom manažéra.
Keď ho z televízie vyradili, pretože sa na kamerách potil a pôsobil chorľavo, film túto scénu odbil tým, že si smutný išiel zapáliť a dej pokračoval inde. Realita však bola iná – Duchoň sa vtedy rozplakal a situácia mala na jeho psychiku ťažký dopad.
Ďalším skreslením je jeho vykreslenie ako extravagantného človeka, ktorý si za železnou oponou neváhal kúpiť Mercedes-Benz a dokonca s ním havaroval. Táto poloha síce pôsobí filmovo, no jednostranne a bez hlbšieho kontextu.
Zarážajúce je aj to, že film úplne ignoruje Duchoňovo druhé manželstvo s Alenou Duchoňovou. Vzali sa v roku 1985, len týždeň po rozvode s Elenou, jeho prvou manželkou, s ktorou mal dieťa, Danielu. Alena sa však vo filme objavuje iba ako akási „náhodná žena, ktorá ho stretla na ulici“ – nič viac. Film úplne ignoruje, ako žije jeho rodina dnes. Jeho prvá manželka, Elena sa už nikdy nevydala a žije s dcérou Danielou, ktorá má dnes už dve deti. Karol Duchoň by bol dnes 75-ročný starý otec – to je predsa nádherná a dojímavá myšlienka, ktorú film úplne obišiel!
Režisér, ktorý svojho hrdinu nepozná (a ani nechce)
Najväčší problém je v samotnom prístupe. Režisér Peter Bebjak sa netajil tým, že Duchoňa nepočúval a jeho osobnosť detailne neskúmal. A je to bohužiaľ na filme vidieť. Tento postoj nie je nič iné ako čistá neúcta voči osobnosti, ktorej mal film vzdávať hold. Pre porovnanie: keď David Ondříček točil film o Emilovi Zátopkovi, hlboko ho študoval a bol jeho obdivovateľom. A výsledok? Emil Zátopek je dnes druhou najväčšou pýchou mesta Kopřivnice, hneď po automobilke Tatra. Podobne aj tvorcovia filmov Dubček alebo Demitra preukázali hlboké pochopenie pre svojich hrdinov. Bebjakovi táto snaha o pochopenie očividne chýba.
Herci zachránili, čo sa dalo
Treba však uznať, že Vladislav Plevčík v úlohe Karola Duchoňa podal skutočne presvedčivý výkon – jeho stvárnenie bolo uveriteľné a charizmatické. Anna Jakab Rakovská ako Elena Duchoňová takisto zažiarila. Bohužiaľ, ani tí najlepší herci nedokážu zachrániť slabý scenár.
Nevypovedané príbehy
Vo filme chýbajú mnohé dôležité momenty – Duchoňova rodina a ich dnešný život, jeho hlboké sny (napríklad duet s Karlom Gottom), či jeho priateľstvá, napríklad s Mekym Žbirkom. Namiesto toho sa objavia len krátke a plytké scény, ktoré sa ďalej nerozvinú. Aj scéna, kde mu samotný George Harrison povie, že má lepší hlas ako Tom Jones, sa rýchlo stratí bez akéhokoľvek dopadu.
Karikatúry namiesto reality
Film sa nevyhol ani stereotypom – napríklad postava sovietskeho lekára je vykreslená ako lacná karikatúra alkoholického Rusa, čo pôsobí nevierohodne a prvoplánovo.
Ako to robia iní: Demitra, Zátopek, Dubček
Aby sme boli féroví – biografický film nemusí byť perfektný dokument. Môže si dovoliť umelecké skratky a dramatizáciu. No zásadný rozdiel medzi Duchoňom a inými úspešnými biografiami je v tom, že tam tvorcovia rozumeli svojim hrdinom.
- Demitra ukázal Pavla Demitru nielen ako športovca, ale aj ako otca a manžela. Jeho rodinná rovina bola kľúčová a emotívna – film nestratil zo zreteľa, že za hokejistom stál aj človek.
- Zátopek vznikal po rokoch štúdia a obdivu k bežcovi. David Ondříček pochopil, že Emil Zátopek je nielen legenda atletiky, ale aj symbol svojej doby. Preto film pôsobí autenticky.
- Dubček zase ukázal, že tvorcovia chápali historický kontext Pražskej jari aj samotného Alexandra Dubčeka – jeho ideály, slabosti aj odvahu.
Duchoň oproti tomu pôsobí, akoby bol natočený bez vzťahu k téme – len povrchne, bez hlbšej snahy pochopiť, kto vlastne Karol Duchoň bol.
Záver
Film Duchoň je premárnenou príležitosťou. Namiesto hlbokého portrétu sme dostali povrchnú a chaotickú koláž, ktorá skresľuje odkaz nášho najväčšieho speváka. Karol Duchoň si zaslúžil film, ktorý by mu rozumel a rešpektoval ho – nie len rýchlo zbúchanú snímku od režiséra, ktorý oňho nemal záujem. Zostáva nám len počkať, kedy sa niekto k jeho príbehu vráti a spraví to tak, ako to tento výnimočný umelec zaslúži.
Titulný obrázok: čsfd.sk
