Zápisky skúseného cestovateľa

Je streda a ja už mám lístok. Bežala som preň hneď, ako som mala istotu, že náš rozvrh sa už meniť nebude. Lukratívnu trasu Nitra – Bystrica si jednoducho treba poistiť. Z Bystrice do Revúcej je to bez záruky.
Je štvrtok a ja mám svoj lístok stále pri sebe. Už zajtra, hovorí mi lístok.

Je piatok. Ja a môj lístok sme stále spolu. Náš čas sa blíži. Vstávam za tmy, s batohom na chrbte sa ponáhľam popri rieke. V šere bývalého hotela vidím známe tváre. Chvíľu fantazírujeme o tom, aké by to bolo, keby: a) odpadla hodina, b) keby nebol diktát. Je jasné, že nič také sa nestane. K našim poznámkam opäť pribudne pár listov. Diskrétne pozerám na hodinky, už to nebude dlho trvať. Posledné chvíle sú vždy tie najvzrušujúcejšie. Je to zásluhou diktátu. Odovzdám papier s pochybným obsahom, ktorý ma bude znepokojovať najbližší týždeň, nie však dnes. Problémy s veľkými písmenami nahradí problém s veľkým batohom. Problémy s i/y vy/istrieda problém na prechode pre chodcov: červená/zelená. Váha môjho batohu stále stúpa, keď sa blížim k autobusovej stanici. Vo chvíli, keď je najťažší, si ho konečne môžem dať dole.

Nás, čo čakáme na autobus, je veľa. Nás, čo máme miestenku, je menej. Teda, sadnem si. Aspoň nejaká istota sa dá kúpiť. Istota, že autobus príde presne, sa nedá kúpiť. Podľa toho to aj vyzerá. Keby aspoň nebola taká zima… Ten, ku ktorému smerujú túžby ľudí na nástupišti, konečne prichádza. Vytiahnem z vrecka svoj tromf, prísľub miesta.

Autobus bol plný, už keď prišiel. Ale šofér dokáže nám aj sebe, že s kapacitou autobusu je to ako s počítaním – vždy môžem pripočítať. Plný, preplnený, na prasknutie. Potlačte sa! Vyrážame. Väčšinu cesty sa venujem obľúbeným úvahám. Prídem včas do Bystrice? Čo ak nie? Cíti šofér môj hypnotický nátlak? Nie. Keby cítil, nevliekol by sa šesťdesiatkou. Na tejto rýchlostnej komunikácii nastal komunikačný šum.

Aj napriek tomu, že nás všetky autá vždy predbehli, že sme mali vždy červenú, Bystrica je konečne tu! A s ňou nové starosti, samozrejme. Nie som tu včas, ale presne v čase odchodu môjho druhého spoja. Vidím ho ešte stáť v diaľke. A tak bežím a podliezam, podliezam popod všetky zábradlia naprieč celou autobusovou stanicou. Môj najmilší cvik, nikdy si ho neodpustím, keď som už raz v Banskej… Konečne. Splyniem s novým davom, ale teraz som ja tá v nevýhode. Okolo mňa sa tlačia bezohľadní výrastkovia, snažím sa nezaostávať. Hoci sa za seba hanbím, chcem si predsa sadnúť, nie?

Je to tvrdý boj, ale predbehla som zopár ľudí a predbehla by som viacerých, keby som mohla. Predbiehame sa navzájom. Chlapci, čo majú komplexy z akné a nemajú to čím skryť, dievčatá, ktoré majú ten istý problém zapatlaný mejkapom. Najnezávislejší z nezávislákov. Ľudia na ceste z práce, ľudia na ceste do práce.

Štrnásťročný chlapec na prednom sedadle mi tvrdí, že nemá voľné, ale šofér to počuje. Máš voľné, nevymýšľaj, galantne sa ma zastane. Dvaja chlapci sa na seba sklamane pozrú, ale ja viem, že cestovanie je tvrdý boj, kde ľútosť nemá miesto. Možno ešte tak slušnosť, ale ten chlapec nie je starenka s košíkom na ceste k pravnúčatám. Miesta v piatkovom spoji patria len silným, rýchlym a ostražitým. Sedím. Sedím a na mňa sa tlačia kabáty, bundy a tašky ľudí z uličky, asi sú to dobrí ľudia, lebo tých sa všade veľa zmestí. Hviezdou autobusu je dáma počernej pleti v odvážnom modeli kožuchu reflexnej ružovej farby. Kožuch je rovnako výrazný vizuálne, aj čuchovo.

Autobus sa vykrúca po kľukatej ceste cez kopce a lesy. Nič nevidím, lebo cestujúci stoja až po predné dvere. Čo oči nevidia, žalúdok cíti, a tak mám prehľad o každej zákrute. Pri stúpaní stúpa aj môj pocit nevoľnosti, pri klesaní (malý paradox) stúpa ešte viac. Tých pár hodín už zvládnem. Ľudia ešte párkrát dokážu nemožné a potlačia sa, ale ja vnímam už len jednu istotu, môj osvedčený mikroténový sáčok. Ešte chvíľu, ešte chvíľku…

Ktorýmkoľvek smerom prichádzate do Revúcej, vždy je vám zle. Alebo aspoň mne. Konečne, dvere sa otvoria, hoci som mimo, zamotám sa do šálu, vymotám sa z autobusu. Musím tie štyri a pol hodiny natriasania najskôr rozdýchať. V rytme mojich krokov doznieva hučanie motora.

Tak na toto som sa tešila.

autor článku: Ivona Pekárková

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.