Plná energie a prázdny energie. Plné ústa slov a ticho s ušami napnutými s očakávaním zaujímavých výpovedí. To sú opozitné charakteristiky Veroniky Kluskovej v porovnaní so Stanom Šimom – redaktorov Občasu nečasu. Kto ich raz stretol – nezabudne, kto ich nestretol – stretne.
Obaja sú študentmi 5. ročníka žurnalistiky FF UKF a dlhoročnými redaktormi Občasu Nečasu (ON). Keďže momentálne končia svoju púť za písmenami Mgr. a zároveň opúšťajú študentský život, teda aj časopis Občas Nečas, rozhodli sme sa venovať im nasledujúce riadky. Chceme vám priblížiť osoby, ktoré sa vám prihovárali prostredníctvom ON posledných počas celého ich štúdia rokov. V tomto čísle:
Veronika Klusková – novinárka telom aj dušou …
Snáď čoskoro aj s diplomom
Žurnalistika, môj osud
Veronika a žurnalistická kariéra…
V dvanástich mi skrsla v hlave myšlienka: „Čo keby som sa stala novinárkou?” Spýtala som sa na názor mamy, ktorá odpovedala: „Prečo nie?” Začala som doma vydávať vlastný časopis a pár výtlačkov som strkala pod nos celej rodine. So svojou aktivitou som pokračovala v školskom i stredoškolskom časopise a výber vysokej školy bol jasný.
Pred piatimi rokmi som dnes túžila byť….
Napríklad v Sme…ale v danej redakcii som medzičasom praxovala a táto túžba ma trochu opustila. Zatiaľ viem, že chcem ostať pri printovej žurnalistike.
Ty a Občas Nečas…
Písaná žurnalistika u mňa vždy vyhrávala. Preto bolo jasné, že na výške sa pokúsim spolupracovať s Občas Nečasom. Dokonca som si zohnala jedno číslo ešte predtým, než ma prijali do prvého ročníka. Po nástupe som prišla na poradu ON a zostala som v redakcii ďalších päť rokov. Za tú dobu sa v ňom vystriedali dve partie ľudí. Každá mala niečo do seba a s každou mám hromadu zážitkov. ON mi dal veľmi veľa. Od profesijných skúseností až po ľudské vzťahy. Naučila som sa lepšie písať. Mala som slobodu – v ON sme si prevažne vyberali témy, o ktorých budeme písať. Ja som sa sústredila na rozhovory a problémy, ktoré ovplyvňovali najmä internátny život študentov. Myslím, že sme neustálym „nátlakom na príslušné orgány” prispeli napríklad k urýchleniu zapojenia internetu na „intráku” Nitra.
Škola – základ úspechu v praxi
Veronika a vysoká škola…
Mne dalo štúdium veľa. Vždy som sa mala čo učiť. Odporúčanej literatúry bolo nadostač…
Naj vyučujúci, vyučujúca…
To mám povedať pred štátnicami? 🙂 Nooooo, ťažko nájsť len jednu osobu. Ja mám rada všetkých. Naozaj.
Odkaz pre študentov žurnalistiky…
Počas štúdia máte veľa možností najmä na prax. Papier s povinnou praxou v ruke vám otvára dvere. Využite to!
Motivácia pre tých, ktorí by chceli študovať žurnalistiku….
Ak vás baví sebarealizácia, stretávanie nových ľudí, aktívny život, tak žurnalistika vás bude baviť rovnako.
Kam po škole….
www.profesia.sk:) Každý žurnalista (alebo väčšina) sa snaží najmä v poslednom ročníku hľadať si miesto, kde začne realizovať svoje plány. A tým pádom aj ja.
Doterajšie praktické skúsenosti…
Počas štúdia máme predpísaných niekoľko povinných praxí. Je to skvelá vec. Prešla som tak asi všetkými typmi médií.
Žurnalistická realita
Názor na súčasnú žurnalistiku…..
Kedysi som bola striktne proti bulváru, no počas štúdia som postoj zmiernila. Skôr mi vadí nevyváženosť. Na Slovensku máme kopec ženských a „hviezdnych” magazínov, ktoré sa navzájom nelíšia. Od nich náročnejšiu publicistiku pritom zastáva iba Žurnál s .týždňom.
Mňa okrem Žurnálu baví český Reflex. A spomeniem aj jeho bývalú lahôdku – Reflex interview. Už nevychádza, ale jeho rozhovory stáli za prečítanie.
Mediálne manipulácie….
To som mala v diplomovke:) Nebudem hovoriť teoreticky. Poviem príklad z praxe. Mesačník, v ktorom som pracovala, prináša rozhovor z obálky. Šéfredaktorky som sa opýtala, či by sme sa neporozprávali s lyžiarkou Veronikou Zuzulovou. Nepovedala nie. Ale reklamné ťahy, ktorými začala vyvolávať svoje pochybnosti o vhodnosti respondenta, ma dostali. Ako ju vraj „naštelujeme” pri fotografovaní, aby nebolo vidno jej široké plecia. To vraj nevyzerá dobre. Vyhrávajú dokonalé postavy. U mňa vyhráva však to, ako Zuzulová zviditeľňuje slovenské lyžovanie. (Pričom podmienky tu ideálne určite nemá.) Toľko k manipulácii o dôležitosti osobností na obálkach.
Životný idol, motivácia….
Idoly som nikdy nemala. Ani počas puberty. Odjakživa však pestujem v sebe jednu jednoduchú vetu: „Ak máš svoj cieľ, choď za ním, nech musíš prekonať akékoľvek prekážky.”
autor článku: Michal Staňák
zdroj fotografie: archív Veroniky Kluskovej