Určite ste už niekde počuli typické africké melódie, rozpoznateľné na prvé počutie. Aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí sa takejto hudbe venujú profesionálne a hranie na perkusiách zvládajú „ľavou zadnou”.
Jedným z nich je sympatický chlapík so širokým úsmevom a neposlušnými kučerami Igor Holka. Zaujme vás na prvý pohľad. Bez toho, aby ste poznali jeho dobrodružný život. Zakladateľ nitrianskej kapely Afro Campana, jeho začiatky, pobyty v Afrike a ešte oveľa viac…
Skupina Afro Campana funguje od roku 2006. Ako vznikla myšlienka založiť takéto netypické hudobné zoskupenie?
Začalo to Afrikou, ktorá je kolískou života a pre mňa aj hudby. Táto krajina ovplyvnila moju cestu hudobníka, ako aj projekty, ktoré robím. Desať rokov som študoval hru na bicie, pričom som začínal džezovými bubnami. Príprava na klasický orchester prišla na konzervatóriu. Bol som členom big bandu: Slovak young sing generation. Hrali tam najlepší džezoví muzikanti v súčastnosti. Dostali sme sa napríklad aj na Džezové dni v Bratislave. Tam som už hral aj na perkusie.
„Doma na Slovensku som si myslel, že mi hra na perkusie už celkom ide. Ale keď som tam prišiel, učiteľ mi hovorí: „Nié, nié Igor, zlé…Čo to je?” Už vtedy som vedel, že ma to posunie oveľa ďalej.”
Čo bolo pre vás impulzom, ktorý vám dopomohol k ďalšiemu profesnému pokroku?
Spoznal som sa s Argentínčanom Ernestom Naishtatom. Je tiež hudobník, nadšený perkusionista. Učil v Banskej Bystrici španielčinu a keď sa nám stretli cesty, vzniklo z toho veľké priateľstvo. Bol som u neho v Latinskej Amerike, kde teraz žije so svojou slovenskou manželkou a deťmi. Spolu sme absolvovali workshop v Brazílii. Pomohol mi pri mojom prvom pobyte v Afrike. Keďže tam bol už predtým, vybavil mi srdečné privítanie u domácich obyvateľov aj tamojšieho učiteľa. Doma na Slovensku som si myslel, že mi hra na perkusie už celkom ide. Ale keď som tam prišiel, učiteľ mi hovorí: „Nié, nié Igor, zlé…Čo to je?” Už vtedy som vedel, že ma to posunie oveľa ďalej. Kritika bola fajn. A keď prišla pochvala, vedel som, že je úprimná.
Ako na človeka pôsobí Afrika?
Je to úžasná krajina. Ovplyvní každého a všetko. Sú štúdie o tom, že meno človeka alebo krajiny v sebe nesie niečo predurčujúce. Slovo Afrika má v sebe revolúciu. Stále tam niečo začína, no na druhej strane aj končí. Bolo pre mňa nesmierne obohacujúce hrať s domorodcami. Afrika má svoj vlastný čas, žiadne naháňačky ako na Slovensku. Taká je Afrika.
Ako tam vyzerá bežný deň?
Ráno sme sa zobudili, čaj, káva. Pospali sme, čaj, káva. Ten kto fajčil, pofajčil. Hrali sme, káva, čaj. Kto fajčil, pofajčil. Potom sem hrali- asi tak. (smiech)
Ste známi ako bubenícky orchester z Nitry. V orchestroch býva zväčša náročné zladiť všetky nástroje. Ako sa to darí vám?
Aj bubny majú svoje tóny, no pri afrických nástrojoch je to skôr o výške napnutia kože. A tam je podstatné to, aby spolu hrali a vytvárali melódiu. Tak napríklad basový bubon stačí niekedy otočiť a z druhej strany má úplne iný zvuk. V kapele mám špičkových muzikantov a oni si už nástroje naladia.
„Afričania sú úzko spätí s prírodou, tanec je plný energie. Keď človek vidí 120 kg černošku, ako krásne tancuje, je to super”.
Členovia vašej skupiny často absolvujú rôzne kurzy hry na perkusie. Dalo by sa teda povedať, že sú profesionáli. Čo by mal urobiť bežný priemerný človek, keby sa k vám chcel pripojiť?
Človek nemusí byť hudobne vzdelaný. Stačí, že má chuť, dobrú náladu a myslí si, že by ho to bavilo. A samozrejme, nejaký zmysel pre rytmus. Vyučujem v Tralaškole hru na bicie a perkusie. Nedávno sa nám podarilo dostať kolektívnu hru na perkusie do osnovy výučby bicích, kde bolo len individuálne vyučovanie. Okrem súpravy bicích, kde majú žiaci individuálne hodiny, pravidelne v pondelok od 18:00 učím africké rytmy a v piatok od 19:00 brazílsku sambu. Každý môže prísť a zistiť, či by ho to bavilo a či by na to mal. Orchestre samby v Brazílii majú aj okolo 100 členov. Ja mám teraz v Batucade 15-16, takže ešte tých 85 môžem prijať. (smiech)
Tradičnú hru na bubny dopĺňate spevom a tancom. Odkiaľ na ne čerpáte inšpiráciu?
Rytmy vytvorili pôvodní obyvatelia. Možno to niekedy vyzerá ako improvizácia, ale každý má „hlavu a pätu”. Má svoj názov a hrá sa pri konkrétnej príležitosti. Afričania sú úzko spätí s prírodou, tanec je plný energie. Keď človek vidí 120 kg černošku ako krásne tancuje, je to super.
Hudobníci vašej kapely vystupujú v tradičných afrických kostýmoch. Kde sa dajú zohnať?
Doviezol som ich z Afriky, ale dajú sa zohnať aj v Česku, prípadne na internete. Ľudia, čo navštívili Afriku občas zoberú od domorodcov nejaký tovar, predajú ho a peniaze im pošlú. Je to určitý spôsob pomoci.
Majú kostýmy nejaký osobitný vplyv na doplnenie celkového zážitku z vystúpenia?
Áno, patria k tomu, dopĺňajú výraz. Tak napríklad oranžová a červená predstavujú energiu a život. To sú moje farby.
Podľa množstva vašich koncertov sa zdá, že o vaše vystúpenia je veľký záujem. Počítali ste na začiatku s takým úspechom?
Nie sme komerční, a preto sa nemôžeme porovnávať s populárnymi kapelami. Zaoberáme sa len menšinovým žánrom. V súčasnosti viac hráme a vystupujeme na verejnosti. Je za tým veľa cvičenia a skúšok. Dúfam, že sme ešte len na začiatku a bude to gradovať ďalej.
Určite ste už koncertovali na mnohých zaujímavých miestach. Stalo sa pre vás niektoré srdcovou záležitosťou?
Minulý rok sme hrali v Banskej Štiavnici a bolo tam krásne prostredie. Nádherné svetlá, vynikajúca atmosféra, skvele organizačne pripravené. Cítili sme sa tam veľmi dobre. A ešte aj medzinárodný festival v Šali- Colourfest. Publikum tam bolo vnímavé a pozorné. Radi hráme pre ľudí, ktorí chcú počúvať.
„Afro Campana pred piatimi rokmi ešte nefungovala. Teraz má 5 stálych členov a 10 hosťujúcich, oblečených v originálnych kostýmoch. Bubny sú urobené na objednávku, dovezené z Brazílie. Predtým som toto všetko videl len vo svojej hlave.”
Spomínate si na nejaký kuriózny zážitok z vystúpenia?
Raz nám Ernestík spadol z pódia. Narazil si hlavu na bubon a začala mu veľmi tiecť krv. Ernestík hovorí po slovensky, podľa nás výborne, lebo sa vždy vyjadrí a povie všetko, čo chce. Ale občas sa mu stane, že vymení slovo. Na pohotovosti mi povedal: „Igór, som myslel, že som v nebí, tam bola taká sestrička v bielom ako anjel.” Spýtal som sa ho: „ A čo si im povedal?” „Som povedal, že bola tam lama a som do nej padol.” Zamenil jamu za lamu. (smiech)
Máte nejaký veľký profesionálny sen?
Chcem robiť to, čo robím stále viac a viac, posúvať to ďalej, viac cvičiť, makať. Afro Campana pred piatimi rokmi ešte nefungovala. Teraz má 5 stálych členov a 10 hosťujúcich, oblečených v originálnych kostýmoch. Bubny sú urobené na objednávku, dovezené z Brazílie. Predtým som toto všetko videl len vo svojej hlave. Človek musí ísť za svojim snom. Musí počuť konkrétnu melódiu a keď mu to hrá v hlave, dokáže to vyjadriť prostredníctvom nástroja. Aj maliar vidí svoj obraz predtým, ako ho namaľuje.
Každý z nás má určité životné krédo, podľa ktorého sa riadi. Čo je vašou filozofiou?
Neviem, dobrá otázka…Zrejme nič, keď neviem hneď odpovedať.
Čo by ste odkázali našim čitateľom?
Nech sa im darí v štúdiu, nech sú zdraví. Študenti, nefajčite! Nahlas zdravte, keď niekoho stretnete a používajte slová ďakujem a prosím. Zaujímajte sa o kultúru, navštevujte koncerty a najmä podporujte umenie.
autorky článku: Soňa Borovská, Lenka Káčerová
zdroj fotografií: súkromný archív Igora Holku