Možno vás umenie nezaujíma, nudí, možno je umenie to posledné, s čím by ste chceli stráviť čas. A možno obdivujete veľkých umelcov, na internáte zakrývate dieru v stene Monou Lisou… Umenie tu bolo, bude, ale občas je zaujímavé vidieť, kde je. Práve teraz…
„Pozrite sa, čo máme nové” je názov nedávnej výstavy. Nitrianska galéria sa pravidelne chváli svojimi úlovkami. Sú to diela mladých umelcov, ktorých galéria považuje za perspektívnych, úspešných a jedinečných. V reprezentačných sálach sú tieto diela usporiadané spolu so skôr získanými prácami. Dopĺňajú sa, navzájom si odpovedajú, ale aj protirečia. V členitom priestore sa
nerušia, takže vyniknúť môže každé dielo. Kam smeruje súčasné slovenské umenie? Odpoveď Nitrianskej galérie je rôzna a rozporuplná, ako umenie samo. Diela mladých výtvarníkov sú mimoriadne pestré, hlavne v technike tvorby, rozhodne nenudia. Niektoré sú zvláštne.
Jesenní anjeli Kláry Bočkayovej sú hrejiví. Ich odtlačky pôsobia ako nedávne spomienky. Chcete si spomenúť, ako presne sa vám to snívalo, ale obraz je nestály, mení sa v pravidelnom vzore, vo vzore pletenia, v jesennom vzore. Technika sa určuje len ťažko, kartičky pod obrazmi sú ako ťaháky: je to akryl na plátne. Len malá vzdialenosť oddeľuje anjelov od bojovníkov a zvierat. Grafiky Ivana Csudaia (možno ho poznáte skôr z oblasti hudby) sú útočné a energické. Nehrajú sa, ani farbami nehrajú. Pôsobia výraznou tmou, ktorá kričí.
Pár krokov k hodine geometrie. Dezider Tóth skladá, alebo rysuje geometrické kompozície. Ako keby sa farby, čo mali patriť Csudaiovým zvieratám, stretli práve tu. Do precíznych útvarov sa zliala sýta krvavá červeň. Ale nie je v tom nič strašidelné. Výrazná červená patrí kobercom v pôdorysoch domov. Označuje trasy. Nájdeme dokonca názvy miestností, maličkým písmom. Kuchyňa, spálňa. Pre lepšiu orientáciu. Plátno je dešifrované názvom: Koberec obchôdzkára. Ale
aj tak si môžete predstaviť čo chcete. Fantázii sa pôdorysy nekladú.
Odpoveď Nitrianskej galérie je rôzna a rozporuplná, ako umenie samo.
Erik Šile je asi najznámejším autorom spomedzi vystavujúcich. Ak sú jeho diela neprehliadnuteľné, nie je to len zásluhou veľkého formátu. Šile sa nebojí pútať pozornosť. A zobúdzať halucinácie. Našťastie ten obraz má rámy. Veľké ružové zviera si nežne letí na pozadí zelenomodrej obláčikovej oblohy. Kopýtka má úhľadne zložené, v tej malebnej pozícii pripomína ďalšiu zbytočnú družicu Zeme. Letí zo zotrvačnosti, nemá totiž hlavu. Čistý rez odhaľuje s detskou nevinnosťou, naivnou hravosťou, živé tkanivo a kosť krku. Pri tomto diele dávam znova do pozornosti starú otázku. Kam smeruje umenie? Má ešte hlavu? Obrazy Erika Šileho pôsobia zámerne gýčovo a infantilne. Ak sa chcete pýtať, môžete. S odpoveďami je to horšie. Obraz je bez názvu.
Vďačnou zvieracou tematikou sa inšpiroval aj Bohdan Hostiňák. Sami sa môžeme stotožniť s jeho červíkmi. Červíky totiž stoja pred zlomovou situáciou, vo veľkom nebezpečenstve, ale asi o tom nevedia. Doplazili sa po konároch stromu až na koniec. Naťahujú sa, ale nemajú
kam ísť. „Krok do prázdna”.
Róbert Bielik je príjemne hravý. Na jeho plátne došlo k nečakanému stretnutiu. Cirkevných hodnostárov vyrušil dezorientovaný klokan. Čo robí v tmavej miestnosti, pri vážnom rozhovore? Kňazi zdvihli hlavy a sú prekvapení. Možno je to len prízrak, možno tí kňazi nie sú celkom triezvi, možno poslal klokana Boh.
Na záver výstavy vás možno rozbolia oči z hračky Milana Dobeša, neodporúčam ju pridlho pozorovať. Štrukturálne optické reliéfy vedia byť zradné. A potom možno budete hľadať umenie aj tam, kde (ešte) nie je. Ja som sa o to pokúsila pri tabuli s požiarnym plánom…
autorka článku: Ivona Pekárková