Naša univerzita oslávila krásnych 50 rokov. Mnoho sa zmenilo, mnoho zostalo. Svojimi malými etapami prešiel aj študentský život, i keď tá krásna podstata a univerzitné čaro zostanú navždy. Občas nečas, v minulosti ako nezávislý časopis, ktorý pred 15 rokmi založila PhDr. Marta Žilková, sprístupňoval informácie trošku pikantnejším spôsobom. Spolu s ich zanechaným proroctvom sa nám podarilo zmonitorovať život našich bývalých kolegov a porovnať so súčasnosťou.
,,Život študenta” sa začína v deň odchodu na internát zbelením batôžka, ktorý sa stáva zásobou na dlhé obdobie strávené v internátnej izbe. Odsúdeného na ničnerobenie čoraz častejšie prerušuje dopyt pedagóga po našich vedomostiach. Prebdené noci, najmä počas skúškového obdobia, však nie sú žiadnou novinkou. Aj v minulosti trpeli nedostatkom spánku, ktorý znásobovali i ranné budíčky od našich pani upratovačiek. Tento zvyk sa zachoval a my sme, samozrejme, vďační i za túto hlasnú starostlivosť. Človek internátny však v skutočnosti rozlepí mihalnice najskôr o pol dvanástej, zbehne dolu, kde večný hlad zachraňujú už dlhé roky internátne bufety. V súčasnosti študentov trápi vykorisťovanie peňaženiek v týchto zariadeniach, zatiaľ čo naši bývalí kolegovia mali obavy skôr z kvality tovarov a pestrosti výberu. Ako sa podľa ich vyjadrení zdá, 90% tovaru bolo po záručnej dobe alebo tesne pred ňou. Pokrok nás v tomto posunul po dobrej ceste, síce drahšej, ale chutnejšej a ,,bezpečnejšej”. Po výdatných raňajkách (častejšie hneď obede), poberáme sa na dáku tú prednášku. Treba sa predsa dohodnúť na večerný program a napísať si, samozrejme, zopár zaujímavých informácii.
Doba je drahá, vždy bola a bude. Pre uspokojenie vlastných potrieb a ušetrenie dákej korunky (dnes už eura), odpradávna konáme radšej spoločné párty. Už dávnejšie si stihli všimnúť, že študentský bar je študentský bez výhod pre študentov
(ISIC zľavy na alkohol sme si zatiaľ nevyštrajkovali). Ale nedajboh diskoték v sále prístavby internátu pod Zoborom, ktoré sa konali každú stredu a konajú sa dodnes. Zatiaľ čo ich už pri vchode vítalo vstupné 4 Sk, my o centíky prichádzame až o pár krokov ďalej, pri bare. Nezachytili sme, kedy sa tam prestalo tancovať. Naisto však vieme, že „šúchanie o seba” má dlhú tradíciu. Láska predsa kvitne v každom veku, na každej izbe, chodbe a v roku 1996, dokonca aj v telocvični. Veselý je tento život internátny!
Už od vzniku príbytkov pre nás študujúcich sa tam diali veci slýchané i neslýchané. Dokonca i po slávnostnom otvorení ŠD Nitra v roku 2003, ktorého sa zúčastnil vtedajší prezident SR Rudolf Schuster, nechýbali záznamy o opileckých orgiách v zdemolovanej izbe novootvoreného internátu. ,,V izbe sme ubytovaní, a ešte piati navyše. Na dlážke samé fľaše a zápach ľudských zvratkov.” No, akoby to bolo dnes… Prvú priečku však od nepamäti drží internát na Čermáni, prekvitajúci študentmi, ktorí nikdy neprekročili vývojový stupeň pubertálneho veku. Nielenže sa tam vždy kradlo vo veľkom – variče, káble od televízora a pod., na internáte nechýbali ani zaujímaví umelci. Kým jeden odvážlivec vykopol vchodové dvere z vnútra, druhý stihol vystriekať tri hasiace prístroje. Ani ŠD pod Zoborom nie je na takéto príbehy skúpy. Jednej hyperaktívnej osôbke sa za študentských čias, keď sme my ešte ťahali káčerov, podarilo z doposiaľ neznámych pohnútok spustiť alarm, keď sa vehementne snažila (vraj) dostať k internetu na hlavnej budove. Aspoň niekto však konečne urobil poplach, aby dokázal, že niekde existuje poplašné zariadenie.
Život študentov je zaujímavý, tak prečo si ho nespestriť ešte viac? Aby sme mali o čom rozprávať deťom, každoročnú tradíciu udržujeme v podobe študentských dní (vrátane festivalov dopĺňajúcich naše telá mliečkom či pivkom), hokeja medzi nitrianskymi univerzitami a každoročnou bodkou, univerzitným plesom. I keď z rozprávania starších počet študentských podujatí a zábavy upadá. Chýbajú spoločne organizované akcie ako nočný výstup na Zobor či bláznivé párty v disco klube Pulso, ktorého zatvorenie pre mnohých znamenalo veľkú stratu.
Ta
k, ako kráčalo s dobou všetko ostatné, zdokonaľovalo sa aj školské vybavenie a technika. Tí, čo svoje „ja” ukázali v internátnom rozhlasovom štúdiu (raz hore, raz dole), vymenili vysielanie cez zastarané rozhlasové búdky za internet. ,,Veľmo ma srdco bolí”, uviedol pre archívny Občas nečas prvý šéfredaktor. ,,Počítač sa ešte stále iba sľubuje.” Dnes by mu bolesti prešli do silného krvácania, keby mu niekto objasnil, že trvalo celých dvanásť rokov, aby v redakcii získal svoje miesto aj tento vynález. Namiesto šetrných LCD monitorov, stará bednička, ale ďakujeme, že je. Máme ho. Dokonca sme sa prepracovali aj k internetu v budovách UKF či vysokoškolských internátoch. Do peňaženiek pribudli ISIC karty a spustený bol AIS systém, síce skúšobne a s upozornením na nedostatky. Pár rokov a v tých nedostatkoch sa nevyzná už nikto. Ale pocit z modernizácie ostáva. By sa ale čudovali bývalí študenti, ku koľkým zmenám došlo aj na internátoch! ŠD Zobor sa posnažil a drevo na oknách vymenil za plast, zrekonštruoval jadro každej bunky a stále obohacuje izby o nový nábytok. Na Čermáni pribudli nové mikrovlnné rúry, závesy do izieb, na každú chodbu jedna chladnička, ba čo viac, každá 4-lôžková izba bola obdarená novou sprchou. Novota zažiarila i v Univerzitnej knižnici. Ak to takto pôjde ďalej, o pár rokov sa už ani nebudeme mať na čo sťažovať. My však musíme udržať tradíciu, pretože tak ako študovať, našou úlohou je aj kritizovať. 🙂
autorky článku: Andrea Mačošková, Martina Nevolná
zdroj fotografií: www.ukf.sk
