Nebolo to tak dávno, keď som s kamarátmi išla na internát. Bolo asi desať hodín večer, keď pri nás znenazdania zastavilo policajné auto. Keby som v tom momente bola sama, asi by som zutekala.
Po tom, čo policajti odišli (chceli nám len skontrolovať občianske preukazy), som zistila, že nielen ja som bola nerozhodná. Utiecť či ostať? Čím to bolo spôsobené? Ako prvý padol názor, že to plynie z minulosti dnešnej generácie. Veď kto z nás čakal do osemnástych narodenín, aby ochutnal alkohol? Zopár by sa vás našlo, ale naozaj len zopár. Obraz partie neplnoletých detí, ktoré ešte ani poriadne nepoznajú účinky pálenky a striehnu na biele auto s názvom Polícia, sa vynára v spomienkach nejedného z nás. A nielen v spomienkach – stačí ísť vo večerných hodinách okolo rieky Nitra. Tak teda odtiaľ pramení náš strach pred spravodlivosťou? Ani kombinácia „policajti a noc” asi nie je práve tá najlepšia, zvlášť keď sa dopočujete o podvodoch falošných policajtov. Ako rozoznáte pravého od nepravého? Ja osobne by som sa naozaj radšej dala na útek namiesto snahy zistiť vierohodnosť ich odznakov.
„Ak má študent podozrenie, že sa jedná o falošného policajta, mal by okamžite informovať policajný zbor alebo mestskú políciu v mieste kontroly,” hovorí Miroslav Duchoň, preventista Mestskej polície Nitra. Ak sa podozrenie potvrdí, študent pomôže odhaliť a zadržať podvodníka. A takéto odhalenie sa teda vypláca – za túto informáciu mu môže nitrianska Mestská polícia navrhnúť aj finančnú odmenu do 66,- €. Pán Duchoň ďalej dodáva, že ak občan odoprie preukázať totožnosť, policajt ho môže predviesť na útvar mestskej polície, za určitých okolností aj s použitím donucovacích prostriedkov, ale na vine v takomto prípade iste nie je predstaviteľ zákona.
To, čo pociťujeme pri stretnutí so zástupcami spravodlivosti, však nemusí byť (len) strach. „Zrejme tu pôsobí faktor nepoznaného,” hovorí psychologička Eva Jaššová. „Ak by mali mladí možnosť poznať prácu polície, hovoriť s policajtmi, určite by zmenili názor. Napokon, polícia je na strane ochrany zákona, kontroly jeho dodržiavania, možno preto stretnutie budí rešpekt. Podvedome má človek obavy napríklad aj pri stretnutí s revízorom, hoci lístok má.”
S týmto na mysli sa nabudúce pokúsim ignorovať prvé dojmy a strach a snáď policajti sami ukážu svoju dobrú stránku. Ako som si overila, policajti nikdy nezisťujú totožnosť, ak nie je na to zákonný dôvod. Tak teda – nechajme ich konať ich prácu.
autorka článku: Zuzana Benková
zdroj foto: www.webnoviny.sk
