Minulý týždeň sme sa vracali z Brna domov. Pre mňa to bolo poslednýkrát s vedomím, že sa do redakcie ešte vrátim. Na záverečné dva týždne. Keď sme si so Soňou sadali do vlaku, ani vo sne by nám nenapadlo, že zachránime život mladej žene.
Niet čo ľutovať
Často sa nás pýtajú, či sme v Čechách spokojné, či bola stáž naozaj taký dobrý nápad, či neľutujeme a čo nám dala. V žiadnom prípade neľutujeme. Nie je čo. Je pravda, že nič nefunguje 100% a aj nás sprevádzali nemilé okolnosti. S ukončením predmetov v škole to tiež nie je také jednoduché, ako sme si mysleli. A mnohé iné veci sú stále vo hviezdach. Hlavý cieľ našej „misie” je však naplnený. Fajka na zozname, ideme ďalej.
Ako zareaguješ na: „Pomóc!” ?
Keď sa vlak pohol, zhodili sme zimný outfit, pohodlne sa usadili a rozhodli sa rozšíriť aktívnu slovnú zásobu čítaním. Prvému “pomóc” sme nevenovali špeciálnu pozornosť. Veľa ľudí si význam tohto slova zamieňa, obyčajne ju nikto naozaj nepotrebuje. Druhé zúfalé “pomóc” nás však tak zaktivizovalo, že sme z kupé vystrelili ako rakety a bežali za zdrojom kriku.
Vo dverách vlaku sme zbadali zaseknutú ruku. Mladá žena visela za jazdy z vagóna, kričala a plakala. Na poslednú chvíľu sa snažila nastúpiť. Automatika vo dverách rozbiehajúceho vlaku sa však spustila a ruku, ktorou sa uchopila pomocnej tyče, aby rýchlo naskočila, jej dvere pricvikli. V snahe okamžite ju vtiahnuť do vagóna sme sa ich snažili otvoriť. Nešlo to. Zasekli sa a silou by nimi nepohol ani majster sveta v pretláčaní. Bez naplánovanej stratégie sme sa prirodzene každá chopili svojej úlohy. Mojou bolo ženu držať a upokojovať, Soninou nejakým spôsobom otvoriť dvere a zastaviť vlak. Odmietli sme pripustiť, že sa niečo nepodarí alebo zle dopadne. Hoci plač a zúfalá prosba o pomoc stupňovali nervozitu, podarilo sa mi ju aspoň trochu uistiť, že ju držím, že ju nepustím, že nespadne a že…
Medzičasom Soňa pátrala po záchrannej brzde, po hocakej páke alebo gombíku, ktorý by dvere alebo vlak zastavil. Do nášho záchranného tímu sa po krátkom čase pridal mladý muž, ktorému bolo podozrivé, prečo sme z kupé tak vyleteli. Napokon vytrhol malú záchrannú páčku a dvere konečne povolili. Vysilenú ženu sme vytiahli do vlaku. Zmeny, ktoré Soňa vo vlakovom systéme vykonala, konečne signalizovali aj rušňovodičovi v lokomotíve, že sa niečo deje. Po dlhých minútach vlak zastavil a nám zostávalo už len jediné: nájsť revízora. Skontrolovali sme zdravotný stav mladej maminy, ako sme sa neskôr dozvedeli, a zistili sme, že okrem zlomeného podpätku na topánke a šoku bola v poriadku. Situáciu sme všetci zvládli statočne. Revízor napokon zavolal posilu, ktorá vďačnú ženu odviedla do bezpečia. Kufor aj kabelka s dokladmi jej počas jazdy popadali na zem, no hlavne, že ona sa dlhé minúty dokázala udržať. Doteraz neviem ako, keďže na EC vlaku sa aj schody zasúvajú automaticky dnu.
Keď bolo po všetkom, vrátili sme sa do kupé a ja som v duchu ďakovala Bohu, že všetko dopadlo výborne. Vlak sa opäť pohol a revízor zahlásil: „Vážení cestujúci, vlak má zdržanie približne 15 minút kvôli mimoriadnej udalosti na trati.”
Čo sme si zo stáže odniesli?
Nebudem menovať, čo všetko nám pracovná stáž dala. Je toho veľmi veľa. Skvelé zážitky, nových priateľov, pracovné skúsenosti a tak ďalej. Nič sa však nevyrovná tomu, že sme mohli zachrániť človeka. To je najviac, čo si odtiaľto odnášame.
autorka článku a fotografie: Michaela Gálová