Prvá vec, ktorá na najnovšom filme Petra Krištúfka zaujala, bol dojem, že scenár kdesi zmizol. Psychologická dráma v hlavnej úlohe s Ivanom Trojanom však jasne naznačuje, že dialógy sú strohé schválne. Z kina odchádzate s jedným, hlavným dojmom. Režisér chcel, aby všetci diváci prežili svoj vlastný, vnútorný svet a zároveň sa snažili pochopiť svojské vnímania sveta hlavného hrdinu Olivera.
ČÍTAJTE AJ: Peter Krištúfek: „Je to ako letieť obrovskou rýchlosťou z kopca“
Nepoznáme jeho priezvisko, netušíme jeho vek a len okrajovo odhalíme jeho doterajší osud. Trochu zvláštny Oliver žije vo svojom vlastnom svete, nedokáže nájsť kúsok šťastia a nedokáže pochopiť, že ak chce byť človek šťastný, treba začať sám od seba. Nenávidí otca (Martin Mňahončák) spokojnej rodinky, ktorá býva v paneláku oproti a žiarli na ich usporiadaný život. Je samotár, približne päťdesiatnik, ktorému zostalo už len jediné – jeho matka a podivuhodná záľuba – Oliver je voyer. Bojuje s vlastnou zatrpknutosťou, strachom, odporom k sebe samému. Karty zamieša nová susedka (Dagmar Bruckmayerová), ktorá s Oliverom nadväzuje kontakt.
Snímka nepatrí medzi tie, ktoré by ste opakovane túžili vidieť, pretože ľudia si často radšej pozrú „oddychovky” než ťažké psychologické drámy, nad ktorými treba priveľmi premýšľať. Ale aj napriek tomu má tento Krištúfkov počin kvality, ktorými mnohé iné slovenské filmy nedisponujú.
ČÍTAJTE AJ: Peter Krištúfek: „Je to ako letieť obrovskou rýchlosťou z kopca“
autorka článku: Petra Böhmerová
zdroj fotografie: archív
