Ing. Ivanovi Bellovi sa podarilo v živote to, k čomu je na Zemi pripustená len hŕstka vyvolených – mal možnosť dotknúť sa vesmíru, vidieť na vlastné oči to, o čom my len čítame a o čo mnohí vídajú len vo svojich fantáziách. Ivan Bella je prvým Slovákom, ktorý si zaslúžil toto privilégium. Bol najlepší, aby sa mohol pripojiť k tým najlepším. A nesklamal. Vykročte v jeho spomienkach až ku hviezdam. Pripojte sa k prvej slovenskej vesmírnej expedícii.

Začal som inklinovať k povolaniu vojenského pilota a v prípade, že by to nevyšlo, som sa chcel stať profesionálnym vojenským výsadkárom

Ivan Bella (21. 05. 1964) pochádza z Dolnej Lehoty pri Brezne. Keďže sa už odmalička zaujímal o športy, rozhodol sa študovať na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici (1979 – 1983). Už počas svojich prvých dotykov so vzduchom okolo 13-tich rokov pri skákaní na lyžiach zistil, že vzduch je priestor, kde by si vedel predstaviť svoje ďalšie fungovanie a život. Počas svojho štúdia na Vojenskom gymnáziu absolvoval parašutistický výcvik, kde sa len uistil v tom, že vzduch je priestor, v ktorom by chcel stráviť svoj život. V štúdiu pokračoval na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (1983 – 1987). Od roku 1983 je pilotom vojenskej stíhačky, neskôr sa stal pilotom taktických lietadiel. Od roku 1993 slúžil v 33. leteckej základni stíhacích a bombardovacích lietadiel v Malackách. Lietal na strojoch MiG-21 a SU-22.

Neboli sme len takí turisti, ktorí si zaplatia výlet a čakajú, že sa o nich kompletne postarajú

V auguste 1998 ho zvolili za člena hlavnej rusko-francúzsko-slovenskej posádky 27. expedície na Mir, ktorá odštartovala 20. februára 1999. Prešiel sériou náročných testov a výcvikov z rôznych oblastí (či už teoretických alebo nácvikov v trenažéroch), ktoré sa uskutočnili v Hviezdnom mestečku. Bežne príprava kozmonauta trvá päť rokov, táto trvala necelý rok.

V prípade havarijných situácií sa kozmonauti môžu vyskytnúť kdekoľvek na Zemi a musia byť schopní sami sa o seba postarať v akýchkoľvek podmienkach

Kozmický let sa uskutočnil z kozmodrómu Bajkonur v kazašskej stepi dňa 20. februára 1999 o 5 hod. a 17 min. nášho času. Trval 7 dní 21 hodín a 56 minút. Posádku tvorili Rus Viktor Michajlovič Afanasiev, Francúz Jean-Pierre Haigneré a Ivan Bella.

Ivan Bella realizoval na palube kozmickej lode šesť vedeckých projektov. Boli to napríklad odbery krvi v beztiažovom stave alebo experiment s japonskými prepeličkami.

Zdravie mi zatiaľ drží, bývať mám kde, jesť mám čo, moja rodina tiež, obliecť si mám čo – som v podstate veľmi šťastný človek

Pôsobil na Ministerstve obrany SR, v roku 2004 sa stal pridelenecom obrany SR na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Moskve. V roku 1999 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. V roku 2001 bola na jeho počesť pomenovaná planétka (22901) Ivanbella.

Ivan Bella je ženatý, má 4 deti. Okrem športov ovláda ruský jazyk a hrával na gitare (country, folk).

INTERVIEW:

(pozn. red: Kvôli autentickosti je v texte minimum úprav, autor zachoval pôvodnú formuláciu výpovedí)

Pochádzate z Dolnej Lehoty pri Brezne. Chcela by som čitateľom priblížiť, kto ste. Aké ste mali destvo?

I.B.: Tak, ako bolo spomenuté, narodil som sa v malej dedine na úpätí Nízkych Tatier pod Chopkom ako najstarší syn zo štyroch detí. Moje detstvo bolo veľmi pekné a naozaj živé, ako to v tom čase na dedine bolo – plné práce, ale aj priateľov, s ktorými sme čas trávili spolu, lebo vtedy nebolo televízne vysielanie ako v súčasnosti, neboli počítače, žiadne také zábavy, akými sa zaoberá dnešná mládež. Väčšinu času, ktorý sme nestrávili prácami okolo domu a statku (mali sme kravičku, zajace..), sme trávili ako mládež pohromade.

Čo Vás viedlo k rozhodnutiu navštevovať Vojenské gymnázium v Banskej Bystrici?

I.B.: Odmalička som sa veľmi intenzívne zaoberal športom – začínal som skákaním na lyžiach a zaujímali ma všetky druhy športu, ktoré boli v tom čase dostupné, či už individuálne alebo kolektívne. Chcel som pokračovať v oblasti, ktorá má so športom veľa spoločného. Triedna učiteľka na základnej škole mi poradila, že v Banskej Bystrici je Vojenské gymnázium, a vzhľadom k tomu že sa tam nachádza aj športový klub Dukla Banská Bystrica, tam budú asi lepšie podmienky na šport.

Aké bolo Vaše vysnívané povolanie v detstve?

I.B.: Moje vysnívané povolanie sa veľmi často menilo – ako každý mladý človek som chcel byť vždy niečím, čo bolo v tom čase atraktívne. Bol to kuchár, kominár, dokonca som chcel byť aj kaskadér – lenže som zistil, že u nás žiadna taká škola neexistuje. Kaskadérčina má najbližšie k športu, a to ma priviedlo na Vojenské gymnázium. Začal som inklinovať k svojmu ďalšiemu profesnému povolaniu, povolaniu vojenského pilota, a v prípade, že by to nevyšlo, som mal záložný variant – stať sa profesionálnym vojenským výsadkárom.

Priatelia Vás zapísali na zoznam kandidátov na let do vesmíru, zatiaľ čo ste boli služobne odcestovaný. Prihlásili by ste sa aj sám?

I.B.: Určite. Oni ma prihlásili na základe toho, že poznali, aký mám vzťah k týmto záležitostiam, a že veľmi inklinujem k oblastiam, ktoré majú možnosť posúvať ľudské hranice – či už mentálne alebo fyzické.

Ocitli ste sa medzi niekoľkými vyvolenými, ktorí odcestovali do Hviezdneho mestečka. Ako prebiehal výcvik?

I.B.: Samotný výcvik bol veľmi náročný, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, času na prípravu bolo veľmi málo. My sme mali necelý rok, pričom ruskí kozmonauti sa bežne pripravujú štandardne zhruba päť rokov. Je tam obrovský rozdiel. Rozsah a obsah vedomostí, ktoré sme museli získať a nadobudnúť počas výcviku, však nebol oveľa zúžený, pretože my sme boli plnohodnotnými členmi posádky, ktorí sa podieľali na všetkých režimoch letu a neboli sme len takí turisti, ktorí si zaplatia výlet a čakajú, že sa o nich kompletne postarajú.

Samotný výcvik môžeme rozdeliť na dve základné etapy. Prvá bola viac-menej teoretická, nazývala sa Všeobecná kozmická príprava. Zahŕňala v podstate všetky oblasti ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú kozmonautiky. Bolo tam veľa technických predmetov, museli sme dokonale zvládnuť konštrukciu a fungovanie jednotlivých systémov zariadení a celého aparátu transportnej lode SOJUZ-TM, ktorá má za úlohu kozmonautov vyviezť do vesmíru a vrátiť na Zem, ako aj konštrukciu a fungovanie orbitálneho komplexu MIR. Bolo tam veľa teoretických predmetov, ktoré sa zaoberali teóriou lietania kozmických telies, napr. kozmická navigácia – aby sa kozmonauti vedeli vo vesmíre orientovať, a potom tiež astronómia. Bolo tam veľa vecí z medicíny, pretože kozmonauti musia vedieť, čo sa s organizmom počas kozmického letu deje a ako sa majú správať a čo majú robiť, aby negatívny vplyv kozmického letu bol čo najviac eliminovaný. Bolo to široké spektrum oblastí, ktoré kozmonauti musia zvládnuť. Okrem teórie tam bolo aj praktické cvičenie, to bola druhá časť výcviku. Taká najzákladnejšia, a to boli desiatky, možno stovky hodín strávených v trenažéroch. Bol tam plne funkčný trenažér transportnej lode SOJUZ-TM, ktorá má za úlohu kozmonautov vyviezť do vesmíru a vrátiť ich na Zem, ako aj trenažér orbitálneho komplexu MIR, na ktorom v tom čase kozmonauti žili, pracovali, vykonávali experimenty. Cieľom praktických nácvikov bolo nacvičiť nielen keď všetko normálne funguje, ale dôležité bolo hlavne zohrať sa v neštandardných situáciách, kedy ide kozmonautom o život, aby v každom zlomku sekundy každý z kozmonautov dokázal správne reagovať a vedel, čo má robiť. Okrem základných druhov prípravy tam boli aj tie špeciálne – nácvik bezváhového stavu, ktorý sa vykonával v špeciálnom lietadle, ktoré dokázalo krátkodobo v trvaní 25-28 sekúnd imitovať podmienky bezváhového stavu so špeciálnym manévrom. Boli tam nácviky na prežitie, pretože kozmonauti sú, keď všetko funguje v štandardnom režime, od štartu až do pristátia pod neustálou kontrolou zabezpečovacích tímov. Avšak v prípade nejakých havarijných situácií, kedy by pristávali v neštandardnom režime, sa môžu vyskytnúť kdekoľvek na Zemi, a musia byť schopní sami sa o seba postarať v akýchkoľvek podmienkach – či už v púštnych, keby pristáli niekde na Sahare, v tundre, v tajge za Severným polárnym kruhom, a musia byť schopní s tým minimálnym vybavením, ktoré majú, prežiť minimálne 2-3 dni. Ďalej sme absolvovali špeciálne druhy prípravy – prípravy organizmu na bezváhový stav na rôznych rotačných kreslách a tak ďalej. Je toho strašne veľa, čo musia kozmonauti zvládnuť.

Aký bol štart?

I.B.: Štart rakety je veľmi rýchla záležitosť – od okamihu, keď sa zapnú štartovacie motory, až pokým sa odpojí posledný stupeň nosnej rakety. Transportná loď zostane lietať vo vesmíre zotrvačnosťou, ktorú udá nosná raketa, a to trvá 526 sekúnd. Za tento čas nosná raketa vyvezie transportnú loď na tzv. orbitu vyvedenia, ktorá sa nachádza vo výške okolo 200 až 225 km, a udá tomu telesu tzv. 1. kozmickú rýchlosť, ktorá je 7,9 km/s – čo je v prepočte okolo 28 000 km/h. Touto rýchlosťou potom transportná loď zotrvačnosťou oblieta okolo Zeme a ďalšie 2 dni trvá manévrovanie, než sa transportná loď z tej výšky (220 km) dostane na výšku okolo 350 až 400 km a dôjde k spojeniu so základňou – vtedy to bola orbitálna stanica MIR. Štart je veľmi rýchla, dynamická záležitosť, potom je tam veľmi náročné 48 hodinové neustále manévrovanie, než sa tie dve telesá v kozme spoja.

Ako ste sa cítili po prvýkrát v beztiažovom stave?

I.B.: Pocity, keď sa človek dostane do vesmíru, sú úplne iné, pretože organizmus je vystavený podmienkam bezváhového stavu trvalo a v organizme dochádza k drastickým zmenám vplyvom bezváhového stavu. Kozmonaut si prvých niekoľko dní veľa vytrpí. Adaptačný proces na podmienky bezváhového stavu je sprevádzaný pomerne veľkými bolesťami hlavy, problémami s vestibulárnym systémom, ktorý zabezpečuje orientáciu v priestore a rovnováhu človeka. To znamená, že môžu byť problémy s orientáciou, u niektorých kozmonautov to môže prerásť až do nevoľnosti, ale u nás sa, našťastie, v tvrdej príprave takéto niečo nestalo. Všetci traja sme prvé dni kozmického letu prežili pomerne dobre, ja som mal iba silné bolesti hlavy a čo sa týka nevoľnosti, tá sa dá eliminovať tým, že sa človek pohybuje veľmi pomaly, nerobí prudké pohyby. Za 4 dni som sa postupne adaptoval úplne.

Posádku okrem Vás tvorili Rus V.M. Afanasjev a Francúz J.P. Haigneré. V akom jazyku ste sa dorozumievali?

I.B.: Komunikačným prostriedkom bola ruština – inštruktori, učitelia a odborníci ktorí nás pripravovali, boli ruskí. Riadiace centrum sa nachádzalo neďaleko Moskvy, stanica bola tiež ruský projekt. Nebol to pre nás problém, pretože som z generácie, ktorá zažila ruštinu ešte ako povinný jazyk a od 4.triedy sme sa ho učili. Francúz sa niekoľkokrát pripravoval ako náhradník, nebol to jeho prvý let, už s Rusmi raz letel, takže on strávil v Rusku dohromady už takmer 8 rokov.

Ste doteraz v kontakte?

I.B.: S Afanasjevom som v občasnom kontakte, nie v nepretržitom, ale, bohužiaľ, s Francúzom sa mi nepodarilo stretnúť.

Aký ste mali výhľad?

I.B.: Prvýkrát začne kozmonaut vidieť z kozmickej lode vo výške asi 80 km, pretože pri štarte je transportná loď úplne v špičke rakety a je skrytá pod tzv. aerodynamickým štítom, ktorý má za úlohu zabrániť tomu, aby došlo k poškodeniu zariadení, ktoré sa nachádzajú na povrchu – sú tam rôzne antény, slnečné kolektory, lokátory a podobne. Vo výške 80 km, keď je už atmosféra veľmi riedka, dochádza k odstreleniu aerodynamických krytov a vtedy kozmonaut prvýkrát uvidí von. Pohľad je to úžasný, ale pre nás ako pilotov to nebolo nič až také mimoriadne, ja som predtým lietal na lietadlách typu MIG-21, ktoré lietali až do výšky 20 km, takže tých 80 km bol pohľad podstatne podobný, len všetko bolo o niečo menšie ako pri výške 20 km. Už bolo vidno, že vesmír je čierny a nie modrý, ako ho my vnímame zo Zeme. Bolo vidieť, že horizont Zeme je zaoblený, že Zem je naozaj guľatá. Ale človek nemal možnosť sa kochať, pretože i napriek tomu, že štart prebieha plne v automatickom režime, kozmonauti musia neustále každú sekundu sledovať, čo sa deje. V prípade, že by došlo k zlyhaniu automatiky, tak sa to preberá na tzv. ručné riadenie a kozmonauti musia byť pripravení v každom zlomku sekundy zasiahnuť.

Ako prebiehala dokumentácia Vášho letu? Mali ste presne určený plán/spôsob?

I.B.: Harmonogram bol vypracovaný presne do detailov, na sekundy. Každý deň (resp. večer) bol ešte upresňovaný podľa toho, ako sa podarilo splniť úlohy z predchádzajúceho dňa. To znamená, že večer dostal každý kozmonaut rádiogramu, na ktorej bol itinerár, harmonogram nasledujúceho dňa, ab si už dopredu dokázal pripraviť prístroje, zariadenia a aby sa dokázal pripraviť na experimenty, ktoré bude vykonávať. Keďže plán bol rozpočítaný na sekundy, pripadal som si tam ako robot. Každý kozmonaut má na rukách niekoľko hodiniek s budíkmi, na ktoré si podľa itineráru nastaví časy – tie ho upozorňujú na zmeny v programoch – kedy má ukončiť experiment, kedy má zahájiť ďalší, kedy sa má pripraviť na spojenie so Zemou atď. Pretože čas tam beží úplne inak, človek to vníma úplne inak než na Zemi. Striedanie dňa a noci je úplne iné než na Zemi . Na Zemi tento cyklus trvá 24 hodín, vo vesmíre jeden oblet okolo Zeme trvá 90 minút. To znamená, že za pozemských 24 hodín sa tam 16 krát vystrieda deň a noc. Takže aj biohodiny pracujú úplne ináč a človek sa nemôže riadiť tým, čo je za oknami, ale riadi sa len hodinkami, na ktorých bol v tom čase nastavený moskovský čas. Človek si tam pripadá ako robot, ktorý musí fungovať podľa presne naprogramovaného harmonogramu, na pocity a emócie tam nie je čas.

Mali ste špeciálne upravené prístroje na dokumentáciu?

I.B.: Prístroje neboli špeciálne upravené. Ja som so sebou viezol asi 60 kg materiálu, ktorý bol určený na vedecké experimenty, ktoré som počas letu vykonával. Tieto experimenty sa dokumentovali v písomnej forme aj videokamerou.

Akým spôsobom ste na palube relaxovali?

I.B.: Špecifikom týchto krátkodobých letov je, že za tých 8 dní, ktoré človek trávi vo vesmíre, sa má toho stihnúť veľmi veľa. Každý kozmonaut by mal mať presne stanovený čas oddychu aj práce. Na oddych a na spánok bol vyčlenený čas 8 hodín, ale v skutočnosti, vzhľadom na to, že tie experimenty a sprievodná činnosť okolo toho zaberali podstatne viac času, som spával tak 3 až 5 hodín denne. Ostatné veci boli zamerané na vykonávanie aktivít spojených s experimentami. Napríklad prepeličky vyžadovali podstatne viac času ako bolo pôvodne naplánované, pretože centrifuga, ktorá mala slúžiť na ich samostatné kŕmenie, nefungovala, takže každú prepeličku bolo treba ručne osobitne kŕmiť. Režim sa upravuje individuálne na základe aktuálnej fyzickej a psychickej kondície kozmonautov. To znamená, že na Zemi je tím lekárov a psychológov, ktorí robia sondy, kontrolné otázky, na základe ktorých dokážu zistiť aktuálnu fyzickú a psychickú pohodu na palube a na základe toho dokážu prispôsobiť pracovný aj oddychový režim podľa potreby.

Ako to bolo s jedlom a pitím?

I.B.: V súčasnosti je strava kozmonautov už veľmi podobná strave, ktorú konzumujú ľudia na Zemi. Už to nie sú nejaké tabletky alebo tuby – to bolo v začiatkoch kozmonautiky, keď boli lety veľmi krátke, trvali hodiny, možno len niekoľko dní. V prvých dňoch letu človek nemá veľmi chuť na stravu, keďže organizmus je vystavený veľmi drastickým zmenám. Človek potreboval do seba dostať nejaké vitamíny, minerály, aby bol schopný fungovať. Strava je niečo na princípe minútkových polievok – polotovar, len sa to zaleje horúcou vodou. Hlavná strava je väčšinou prevažne vo forme konzervy, kde je konzervované buď samostatné mäso, alebo rôzne druhy iných potravín. Je to veľmi chutná, kvalitná a pestrá strava, pretože je pripravovaná na špeciálnych ekologických farmách ďaleko od priemyslu, kde sa nepoužívajú žiadne chemikálie a konzervanty.

Ako ste sa cítili po návrate na Zem? Koľko Vám trvalo zvyknúť si na gravitáciu?

I.B.: Adaptácia organizmu na pozemské podmienky je podstatne rýchlejšia ako na podmienky bezváhového stavu, pretože to sú podmienky, ktoré človek pozná, v ktorých sa pohyboval a organizmus sa do týchto podmienok veľmi rýchlo vracia. Prvé okamihy boli také, že človek mal pocit, že sa nemôže ani hýbať, pretože, gravitácia ktorú si my ani neuvedomujeme, je obrovská sila. Hlavne pre ľudí, ktorí sa vrátili po niekoľkodňovom pobyte z vesmíru, kde na nich nepôsobí žiadna sila. Mal som problém premiestniť sa z jedného kresla do druhého. Keď nás vyberali z transportnej lode, museli nás posadiť do sedačiek a museli nás chvíľu nosiť, lebo svaly boli ochabnuté a aj vestibulárny systém, ktorý má na starosti rovnováhu človeka, bol rozhodený. Človek každých 10-20 minút cítil prílev energie aj zvyšovanie istoty a stability. Po polhodine až hodine som už bol schopný sám sa postaviť, len ma museli podopierať. Keď sme nasadli do vrtuľníkov a odleteli sme z miesta pristátia do hlavného mesta Kazachstanu, do Astany, kde nás čakala delegácia, tak tam už som bol schopný vystúpiť z vrtuľníka sám, len som musel robiť opatrné pohyby. Po ďalších 5 hodinách, keď sme pristáli v Moskve, som už bol schopný samostatne fungovať bez akejkoľvek pomoci. Po 7 dňoch, keď som robil kontrolné testy, som bol znova v takej kondícii, v akej som bol pred letom.

Čo si myslíte – akým smerom sa bude ďalej vyvíjať civilizácia na našej planéte s ohľadom na zhoršujúci sa stav životného prostredia?

I.B.: Bežní ľudia aj ľudia, ktorí majú možnosť to ovplyvniť, si uvedomujú dôležitosť ochrany životného prostredia a čoraz intenzívnejšie sa začína pracovať aj na enviromentálnej výchove čo najširšej spoločnosti, začína sa s tým už na školách. Veľké silné finančné spoločnosti, pre ktoré je prvoradý finančný zisk, utláčajú túto stránku ešte stále do úzadia. Myslím si, že tá verejná mienka začína pôsobiť aj na tieto silné korporácie a začína sa vytvárať legislatíva, ktorá prikazuje aj týmto silným korporáciám a finančným či priemyselným spoločnostiam vytvárať technológie, ktoré podstatne menej negatívne vplývajú na naše životné prostredie. Ja som v tomto smere optimista a som presvedčený že verejná mienka a ľudia prinútia túto spoločnosť zaoberať sa intenzívnejšie otázkami životného prostredia.

Čo si myslíte o zverejnených informáciách NASA o mimozemšťanoch? Veríte v ich existenciu?

I.B.: Ja som realista. Musíme si uvedomiť, že naša Zem je súčasťou slnečnej sústavy a táto slnečná sústava je súčasťou určitej galaxie a takýchto galaxii sú vo vesmíre milióny. Aj vo všeobecnosti sa hovorí, že život prišiel na Zem z vesmíru. Keďže mohli byť vytvorené podmienky na vznik života na našej Zemi, tak nie je vylúčené, že tieto podmienky mohli vzniknúť aj niekde inde vo vesmíre. Dá sa diskutovať o tom, na akom stupni vývoja tento život je, či je ďaleko pred nami a pohybuje sa bežne vo vesmíre, poprípade aj niekde okolo našej Zeme alebo na našej Zemi, alebo či je to v podstate ako u nás pred niekoľkými miliónmi rokov – že sú to len jednoduché bunky a zhluky buniek, jednoduché organizmy. O tom zatiaľ nie sú dôkazy a aj tie čo sú, nie sú potvrdené a sú špekulatívne. V žiadnom prípade sa možnosť existencie života inde vo vesmíre nedá vylúčiť.

Máte nejaký talizman? Veríte v nadprirodzené javy?

I.B.: Nemám. Dostal som jeden talizman pred kozmickým letom, bol to taký plyšový psík, ktorý ma sprevádzal počas kozmického letu, s ktorým som sa vrátil aj šťastne na Zem. Ale neviem, možno že teraz obšťastňuje niekoho iného, pretože okrem tohto psíka som mnoho z tých vecí poskytol na výstavu, ktorá sa konala pri príležitosti môjho letu na Ministerstve obrany, a tam sa ten psík stratil. Čo sa týka nejakých povier a talizmanov, úplne tieto veci nezavrhujem, ale nie som na nich závislý.

Boli ste niekedy blízko katastrofy (ohrozenia života)?

I.B.: Samozrejme, ako vojenský pilot, ktorý prevažnú časť svojho života strávil vo vojenských lietadlách, ktoré boli mnohokrát staršie ako ja, a pri tom náročnom výcviku, ktorý sme absolvovali, som sa pár ráz objavil v podmienkach, kde sa dá povedať, že šlo o život. Ale vďaka dobrej príprave a vďaka tomu, že som dokázal vždy správne reagovať, som zatiaľ, našťastie, tu.

Čo rád robievate vo voľnom čase?

I.B.: V prvom rade by bolo dobré, keby som nejaký mal. Keď sa náhodou vyskytne, rád ho venujem rodine, pretože za tých 13 rokov, ktoré uplynuli od môjho kozmického letu, bola rodina, nerád to hovorím, ale je to, bohužiaľ, fakt – na vedľajšej koľaji. Viac som sa venoval iným ľuďom ako svojej vlastnej rodine. A to už nehovorím o svojich koníčkoch a zaľúbách, ako bol napríklad šport. Ak by bol čas, tak by som ho trávil s rodinou, a keby bolo ešte trošku viac času, tak by som sa rád začal venovať trošku aj sebe.

Akú hudbu máte najradšej? Na akej ste vyrastali?

I.B.: Keď potrebujem trošku nabudiť, tak niečo živšie, keď potrebujem upokojiť, tak niečo pomalšie. Väčšinou rádio. Občas si rád niečo pustím aj z vážnejšej hudby, keď človek potrebuje odrelaxovať. Čo sa týka aktívnej činnosti v hudbe, už na Vojenskom gymnáziu som trošku začal hrať na gitaru ako každý chalan. Nikdy som hudobnú školu neštudoval, len ako samouk som sa naučil pár akordov. Potom aj v Malackách, keď som pôsobil ako vojenský pilot, nás bolo pár chalanov, ktorí sme hrávali na gitare, len tak príležitostne, keď sme mali nejakú akciu, napríklad sme varili guláš alebo opekali prasiatko s rodinami. Potom sa nám to zapáčilo, tak sme si spravili takú kapelku a rozhodli, že mať 5 gitár je zbytočne veľa – ja som nafasoval bendžo a mal som sa naň naučiť hrať. Kolega zasa na basu. Boli sme kapela, ktorá sa volala vďaka nášmu výzoru a našim bohatým hrivám „Plešáci”. A tak sme si sami pre seba hrávali hlavne country a folk. V súčasnosti mám tiež gitaru, ale času málo.

Čo považujete za najväčšie šťastie v živote človeka s ohľadom na Vaše skúsenosti?

I.B.: Celý môj život je jedno veľké šťastie. Mám 4 zdravé a šikovné deti, mám dobrú manželku. V živote sa mi podarilo dosiahnuť to, čo sa podarilo máloktorým ľuďom, mal som prácu, ktorá ma bavila, mal som ju rád a bola mi koníčkom. Podarilo sa mi uskutočniť kozmický let. Zdravie mi zatiaľ drží, bývať mám kde, jesť mám čo, moja rodina tiež, obliecť si mám čo, som v podstate veľmi šťastný človek.

Čo by ste odkázali čitateľom a účastníkom Expedice Mars?

I.B.: Je treba na sebe v prvom rade tvrdo pracovať, či už sa jedná o kozmické lety alebo o bežný život, v prvom rade je dôležité starať sa o svoje zdravie. Zdravý človek má ľahšie dosahovanie svojich cieľov. Udržiavať sa vo fyzickej kondícii, je to dôležité, keď chce človek tvrdo pracovať, aby to zvládal. A hlavne, keď chce niečo dosiahnuť, musí sa vzdelávať. Aby to spektrum vedomostí bolo čo najširšie, ale zároveň, ak má určitý cieľ v určitej oblasti, tak ísť aj do hĺbky týchto vedomostí, aby bol odborník. Tým, ktorí sa zaoberajú touto oblasťou, chcem odkázať, aby boli trpezliví, cieľavedomí, a zodpovednou a poctivou prácou vždy dosiahnu svoj cieľ.

autorka článku: Valentína Čepcová
zdroj fotografií: Čas.sk, Topspeed.sk, Facebook, int

admin