Garáž, v ktorej koncert zruší poľská babička v „trojprúžkovej” mikine, aj to je underground.
Film Lost in Poland spája hudbu s príbehom, hudbu s cestou a hudbu s ideou. Je o človeku, ktorý túto hudbu, príbeh, ideu a cestu žije. To všetko je maximálne prirodzené a neumelé. Rozhovor autora a kameramana s hudobníkom menom Dáša Fon Fľaša sprevádza celý film. Autor dokumentu prežíva spolu s Dášom nadšenie, únavu, veselosť aj opitosť: „To je prvý deň? Nie, to je druhý deň.” Autentickosť vôbec nebráni tomu, aby film predstavil celkom triezvo život hudobníka aj ľuďom, ktorí žiadnych hudobníkov nepoznajú a nepoznajú ani ideu punku či pukrockovú hudbu. Toto všetko film vysvetľuje v dynamickom tempe Dášovych pesničiek.
V mixe portrétneho rozhovoru a hudobného road movie ochutná divák atmosféru koncertov v undergroundových podnikoch, zaspávanie na svitaní v odstavenom aute a aj dopoludňajšie triezvenie v poľských mestách. Absolútne uvoľnene. Na všetkých akciách, cestách, v rozprávaní o začiatkoch, o maľovaní tričiek a výrobe limitovaných edícií albumov, o fyzike a o zmysle a nezmysle volieb… V tom všetkom je trocha nostalgie za niečím ozajstným, možno za punkom, ktorý si predstavujeme taký dokonalý, ako v skutočnosti nikdy byť nemohol.
Dynamika strihu je takmer videoklipová, čím si krátkometrážny film udržiava plnú divácku pozornosť od začiatku až do konca. Stále prítomný hudobný podmaz zdôrazňuje tempo a naliehavú náladu dokumentu. Neskôr hudba vystúpi do popredia a vtedy je to koncert. Slovník, ktorý „obsahuje vulgarizmy a verbálne násilie” občas kontrastuje so scénou, občas ju dopĺňa. Aj týmto spôsobom je tón filmu dôverný, energický a trochu rebelantský.
Kamera sa díva tak, ako sa díva človek počas cesty. Zvedavo a pozorne, v rýchlosti sa často sústredí na detaily a ukazuje ich v náhlom slede, niekedy v zmenenej ostrosti. Osnova filmu pracuje s kontrastom a gradáciou. Scény a pohľady sa striedajú autenticky, ale nie chaoticky. Prechádzame z pivnice do garáže, z diaľnice do mesta, z ulíc na koncerty a odtiaľ niekam k vode, do sadu alebo na návštevu cigánskej štvrte. Strieda sa vážne so zábavným, divoký ruch a prírodný pokoj, a to pri dodržaní chronologického poriadku Dášovho turné.
Autor filmu je nevidený, ale pozorujúci, komentujúci, pýtajúci sa, takže divák sa s ním môže stotožniť a prežívať udalosti a rozhovory úplne zblízka, až dôverne. Aj preto filmom podprahovo trvá myšlienka, že je dobré a užitočné mať aspoň zopár priateľov pankáčov. Aj pankáči, aj nepankáči.
50 min., Námet, kamera, produkcia : Egor Indiani, 2013, V Hrdošime
autorka článku: Ivona Pekárková
