„História sa opakuje a ľudia sa nemenia… ani po sto rokoch,“ tak by mohlo znieť posolstvo hry Gerharda Hauptmana Potkany v réžii Romana Poláka, ktorá uzrela svetlo premiéry v prvý februárový deň v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre.
Hra zobrazuje Berlín na začiatku 20. storočia. Hlavnou postavou je tridsaťročná pani Johnová, upratovačka v divadelnom sklade kostýmov, ktorá nemôže mať deti, avšak túži po nich. Základný konflikt uzatvára postava poľskej slúžky Paulíny, ktorá deti môže mať (je dokonca tehotná), no nechce ich. Tak ju pani Johnová presvedčí, aby jej dieťa predala. Po pár dňoch však Paulína zmení názor a spustí tak kolotoč rôznych problémov.
Obchod s deťmi, surový extrémizmus
Napriek tomu, že Hauptman napísal hru v roku 1911, je šokujúce, aké témy v nej rozoberá. Inscenácia ponúka pohľad na veľkomesto na úsvite 20. storočia, no dôraz kladie na niekoľko spoločenských vrstiev a rôzne typy ľudských charakterov. Od roztúženej, chladnej, no starostlivej pani Johnovej (Kristína Turjanová), cez jej brata s extrémistickou povahou (Juraj Ďuriš), ktorému nerobí problém riešiť veci radikálne až po riaditeľa divadla (Ivan Béla Vojtek), sukničkára, denno-denne neverného svojej manželke s prostitútkou Rütterbuschovou (Renáta Ryníková). Tak sú témy obchodovania s deťmi, plánovanej vraždy, neustáleho podvádzania manželky, ale aj ľudskej túžby splniť si sny aktuálne aj v roku 2014.
Psychologická hra režiséra
Roman Polák sa v rozhovore pre náš časopis vyjadril, že túto hru mal v hlave niekoľko rokov, preto príležitosť režírovať túto hru nenechala na seba dlho čakať. Avšak ku každej hre treba osobitý prístup. Pre Poláka typický dôraz na detailnú psychokresbu postáv a charakterov je úplne viditeľný v práci hercov. Kristína Turjanová nie je len polozúfalá tridsiatnička, tkvie v nej aj kus psychopatizmu, ktorý má spoločný s jej bratom, chladným extrémistom. Postavy, ktoré režisér stvárnil cez hercov na javisku nie sú prosté a jednoduché, sú reálne so svojimi kladnými, ale aj zápornými postojmi a vlastnosťami. Takýto naturalizmus spojený s realizmom je to, čím hra zaujme diváka. 
Magická voda
Jedným z režijných zásahov vo stvárnení Potkanov je aj použitie vody v závere hry. Konkrétne spojenie s hrou tento prvok nemá. Divák skôr nájde veľa abstraktných významov. Režisér používa vodu na vystupňovanie napätia a pre efekt vo chvíli, keď voda trochu vyšplechne na divákov v prvej rade. Tento prvok je zaujímavý už len tým, že režisér použil vodu práve v interiéri scény.
Rôzne žánre: výhoda alebo strata?
Gerhart Hauptman použil vo svojej hre niekoľko vplyvov ako grotesku a antickú tragédiu, vaudeville a ľudovú baladu, detektívku a shakespearovsku drámu. V inscenácii je tento detail badateľný, divák má možnosť vnímať scény drastické, erotické, komické, silné dramatické a tiež aj veľké tragické scény. V princípe sú všetky tieto typy v symbióze, v rovnováhe, komické a erotické scény odľahčujú ťažkú atmosféru tragických a dramatických scén.
Hra predpokladá náročnejšieho diváka, najmä z hľadiska témy, ktorú hra rozoberá, a spôsobu, akým autor tému spracoval. Inscenácia Romana Poláka však jasne podáva všetky informácie, pohľady a postoje na konkrétnu tému a necháva diváka, aby si spravil názor. Ak máte radi napätie, realistické postavy, veľký príbeh, skutočných ľudí, ale aj odľahčené pikantné a komické scény, tak neváhajte a pozrite si inscenáciu Potkany v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre! Rozhodne neoľutujete!
autorka: Lucia Holienčinová
foto: Collavino
