Herečku, ktorú mnohí poznajú zo seriálu Chlapi neplačú, môžete vídať aj na chodbách Pedagogickej fakulty UKF. Momentálne študuje tretí ročník učiteľstva hudobno-dramatického odboru, popritom stíha učiť na základnej umeleckej škole a natáčať seriál v Bratislave.
Ako sa vám podarilo dostať sa do seriálu Chlapi neplačú?
Práve som hrala na Novej scéne, keď mi kamarát povedal, že hľadajú ryšavú herečku do seriálu. Boli tri kolá. Prvé kolo spočívalo z naučených textov. V druhom kole boli párové veci, či sa hodím k druhému pohlaviu a či spolu ladíme. V treťom kole sme absolvovali kamerové skúšky. Dva týždne sa nikto neozval. Po dvoch týždňoch mi zavolali a oznámili mi veľmi peknú správu.
Ako sa vám hrá postava Lindy Polákovej? Stotožňujete sa s ňou?
Myslím, že áno. Linda je veľmi temperamentná osoba, žije život naplno a užíva si ho plnými dúškami. Snaží sa žiť najmä pre svojich najbližších, teda pre svojho otca a kamarátku. Môžete vidieť, že veľa ráz sa im snaží pomáhať, čo jej aj vychádza. Často sa však stáva, že nevie pomôcť sama sebe. Heslo „za dobrotu na žobrotu“ je pre ňu osudným.
Ako si spomínate na svoje začiatky pred kamerou?
Je to dobrá skúsenosť, no najskôr to bolo kritické. Považujem sa skôr za divadelnú herečku, som zvyknutá na veľké priestory, výrazné gestá a hlasný prejav. Pred kamerou je to úplne iné. Menšie priestory, menej výrazná gestikulácia a veľa kamier. Už pri nepatrnom geste ruky ma režisér automaticky zastavuje, že preháňam a nie som prirodzená.
Okrem toho, že hráte v seriáli či v divadle, učíte aj na základnej umeleckej škole. Prečo ste sa rozhodli práve pre tieto dve profesie?
Odmalička som chcela učiť, v detstve sme sa hrávali na učiteľku a žiakov. Samozrejme, ja som vždy bola učiteľka. (smiech) V detstve som taktiež spievala, chodila na súťaže a hrala divadlo. Chcela som byť učiteľkou a herečkou. Momentálne učím aj hrám, takže môžem povedať, že sa mi splnil sen. Každý deň vstávam s výborným pocitom.
Bola by som veľmi rada, keby boli ľudia viac otvorenejší divadlu, lebo je to krásna vec. Divadlo poskytuje únik z reality a ten študenti občas potrebujú.
Prečo vaše kroky po konzervatóriu neviedli na Vysokú školu múzických umení v Bratislave?
Šesť rokov som študovala v Bratislave na konzervatóriu, to znamená, že mám pedagogické minimum. Samozrejme, rozmýšľala som aj nad VŠMU, no povolanie umelca je v dnešnej dobe veľmi vratké. Som zástancom názoru, že človek by nemal vsadiť len na jedného koňa. UKF jediná na Slovensku ponúkala môj odbor, teda učiteľstvo hudobno-dramatického odboru.
Ako sa vám páči študentský život?
Vzhľadom na to, že celý týždeň behám medzi Nitrou a Bratislavou, ten som ja nikdy nezažila. (smiech) Od pondelka do štvrtka som v Nitre a potom zas v Bratislave. Bývala som v študentskom domove Nitra, no doslova som tam len prespávala. Nič také ako chodbovicu alebo izbovicu som nezažila. Vďaka škole som spoznala režiséra Peťa Oravca, ten ma obsadil do študentského muzikálu Ples upírov. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a som mu za to vďačná.
Čo by ste odkázali čitateľom Občasu nečasu?
Bola by som veľmi rada, keby boli ľudia viac otvorenejší divadlu, lebo je to krásna vec. Divadlo poskytuje únik z reality a ten študenti občas potrebujú.
autorka: Kristína Holá
foto: Ľuboš Balko, archív TV Markízy
