Ako malý chcel vo svojom budúcom povolaní nosiť oblek. Sen sa mu splnil a dokonca má možnosť obliekať si nielen tie bežné, ale aj dobové. Hráva na akordeóne, veľa číta a nemá rád kufre. Roman Poláčik.
„Robím to, čo som chcel robiť, a mám z toho radosť.“
Cesta pána Wickhama z Oravy viedla jednoznačným smerom. Smerom na divadelné dosky. Herectvo má naozaj v krvi, keďže obaja jeho rodičia pôsobia už dlhé roky v ochotníckom divadelnom súbore Vendo. „Veľmi ma fascinovalo vidieť rodičov inak, ako ich poznám,“ tvrdí Roman s hrdosťou v hlase. Dokonca si sám v tomto súbore v minulosti niekoľkokrát zahral. Svoj talent sa rozhodol rozvíjať a napriek bojovým cestám vlakom domov a späť vyštudoval herectvo v Bratislave. Hnacím motorom bolo predstavenie Adam Šangala a túžba zahrať si niekedy práve v nitrianskom divadle. Keďže množstvo ľudí vyštuduje školu, ale robí úplne niečo iné, je rád, že jemu sa podarilo uplatniť. „Robím to, čo som chcel robiť, a mám z toho radosť.“
V čase, keď o hereckej kariére ešte ani neuvažoval, bol jeho detským snom ten pán v obleku. V súčasnosti má naozaj takú prácu, v ktorej oblek nosiť musí. „Väčšina mojich kostýmov teraz pozostáva z toho, že mám nohavice, topánky, košeľu a vždy nejakú kravatu alebo viazanku a sako.“ Na svojej práci si cení, že môže stáť na javisku s hereckými osobnosťami a byť ich partner. Teší ho najmä to, že to nie je statické povolanie, že to plynie a stále je to niečo nové, iné. Čo mu však prekáža? „Keď sledujem predstavenie alebo film, vravím si, čo by sa dalo spraviť inak. Neviem sa na to dívať s takým pôžitkom.“
Divadlo je živý organizmus a od predstavenia k predstaveniu sa menia aj postavy, ktoré Roman stvárňuje. „Ráno ideš do divadla a vidíš nejakú udalosť na ulici, ktorá ti pripomenie, čo máš večer povedať, a tak to povieš inak.“ Divákom preto odporúča, aby prišli na premiéru a potom na každé desiate predstavenie. Napriek častým predstaveniam má ešte vždy pred vstupom na javisko stres. Stres plynúci zo zodpovednosti, ktorú mal v sebe už počas školy. V galérii ho asi nestretnete, no praxou a inšpiráciou je pre neho všetko, čo sa týka umenia. Či už je to chodenie do divadla, hranie v študentských filmoch, čítanie literatúry, kino alebo hudba. „Ja sa učím z toho, čo robím a vidím. Z toho, čo robia iní.“
„Po tretej vete som zabudol, prečo som prišiel na javisko. Vedel som len, že musím niečo povedať. Tak som škrtol dialóg a urobil som z toho monológ, v ktorom som zvolil slová vyššej triedy a odišiel som.“
Počas predstavení sa často vyskytnú nepredvídateľné udalosti. Človeku vypadne text, popletie nejaké slová alebo príde v inom dejstve. Čo sa však stalo Romanovi počas hry Pýcha a predsudok, nechápe ani on sám. V celom predstavení mal tri výstupy s veľkými časovými odstupmi. „Po tretej vete som zabudol, prečo som prišiel na javisko. Vedel som len, že musím niečo povedať. Tak som škrtol dialóg a urobil som z toho monológ, v ktorom som zvolil slová vyššej triedy a odišiel som.“ Tragédiu z toho nikto nerobil, veď v divadle sú ako rodina. „Sme kolektív, ktorý sa má rád. Aj napriek tomu, že spolu trávime najviac času. Sme spolu na skúškach, ideme na obed, večer hráme, potom ideme niekde von.“
Mohli ste ho vidieť vo filme, v seriáloch i na divadelných doskách. Sedí mu všetko a pokiaľ ide o kvalitné dielo, vôbec mu neprekáža stráviť celé dni pred kamerou. Najmä ak má šťastie na ľudí, ktorí robia svoju prácu veľmi dobre a precízne. „Videl som, že nerobia jeden záber hodinu a pol, lebo nevedia ako, ale preto, lebo vedia, ako ho spraviť lepšie.“ Seriálové šťastie mu nepraje, lebo tie dva, v ktorých hral, zrušili. Tvorcovia ďalšieho sa len smejú, či sa aj napriek Romanovej prítomnosti seriál odvysiela. Naopak, v Divadle Andreja Bagara hrá v aktuálnej sezóne vo viacerých predstaveniach: Dievča bez vena, Parazit – umenie preraziť, Prefíkaná vdova, Pýcha a predsudok, DNA, Potkany či Tisícročná včela. Ktorá je však jeho najobľúbenejšia postava? „To je to isté, ako keď sa spýtaš matky, ktoré je jej obľúbené dieťa.“ Vysnívanú rolu však vie určiť presne: „Quasimodo. Lebo je to krásna, i keď fyzicky zmrzačená postava.“
autorka: Mária Brišová
foto: archív R.P, Collavino
