Ako dieťa sníval o tom, že sa stane chirurgom. Na strednej škole ho priučili obuvníctvu. No a v súčasnosti je to už 28 rokov odvtedy, čo po prvý raz zavítal do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre ako bábkoherec. Bábky mal vždy rád. Divadelné sklony sa však u neho prejavili neskôr, no pretrvávajú dodnes. Roman Valkovič tvrdí, že hranie ho stále baví.
Roman Valkovič
Úvod – expozícia
„Bábkoherectvo má svoje čaro,“ poznamenáva tajuplne. Pozitívne ho vnímal už v detstve, to je pravda. Vtedy ho ale oveľa viac fascinovalo zachraňovanie ľudí. Tieto altruistické záujmy musel o pár rokov prehodnotiť. „Matematika nebola moja kamarátka a rovnako ani chémia. Práve preto som si vybral obuvnícku školu,“ zdôvodňuje vtedajšie rozhodnutie. Počas stredoškolských čias si začal osvojovať malé javiskové formy ako člen kapely. Napadlo mu, že by bolo dobré spraviť si aj vysokú školu. „Otec bol vtedy riaditeľom v divadle. Chodil som na predstavenia, vnímal som divadlo od dvanástich – trinástich rokov. Tak som si povedal, že to skúsim. Skúsil som, zobrali ma, vyštudoval som a už som tu 28 rokov,“ spomína na svoje divadelné začiatky.
V predstavení Sherlock Holmes
Zauzlenie – kolízia
Bábkové hry, komédie, tragédie či činohry. Účinkoval v mnohých inscenáciách Starého divadla. Hral a stále hrá pre detské i dospelé publikum. Medzi týmito dvoma cieľovými skupinami vidí značný rozdiel. „Dospelý človek je slušný, je vychovaný a vie, ako sa má správať. Deti sú spontánne a keď sa im niečo nepáči, dajú to najavo.“ S úsmevom však dodáva, že zatiaľ nebol problém s tým, že by sa malým divákom niečo obzvlášť nepáčilo.
Rozprávky mu veľmi imponujú, no uprednostňuje najmä tie klasické. „Rozhodne nemám rád modernú rozprávku, ktorá sa napíše na túto dobu – o internete a podobných nezmysloch.“ Poslanie klasických rozprávok podľa neho tkvie aj vo výchove detí. „Ak chcete dieťa viesť k správnemu, potrebujete na to niečo, čo ho osloví, čo je jednoduché a čierno-biele. Dieťa podľa mňa veľmi striktne vníma čierno-biele veci. Na nich sa učí, čo je dobro a čo je zlo. Hneď ako začnete miešať farby, dieťa je dezorientované,“ objasňuje svoj názor.
Tragédia je vec, ktorá je na zamyslenie. Tú žijeme. Myslím, že ľudia na odľahčenie potrebujú, aby sa aspoň raz za deň zasmiali.
Roman Valkovič v predstavení Slovenský Betlehem (vľavo)
Vyvrcholenie – kríza
Roman Valkovič je vtipný a optimisticky naladený človek. To sa prejavuje i na javisku. Najradšej hrá komediálne žánre. „Tragédia je vec, ktorá je na zamyslenie. Tú žijeme. Myslím, že ľudia na odľahčenie potrebujú, aby sa aspoň raz za deň zasmiali. Všetci sme vážni, chodíme zachmúrení a rozmýšľame nad vecami, ktoré nás trápia. Mne osobne viac pasuje komédia, ja sa radšej smejem,“ uvažuje.
Počas svojho pôsobenia v Starom divadle stvárnil rôzne typy postáv. Dokonca sa zhostil i ženských úloh. „Sú to tie veci, ktoré považujem za lacný humor. Ak ide o ježibabu, je to v poriadku. Ak je to však žena, súčasná žena, tak je to trošku cez čiaru,“ vysvetľuje a vzápätí pokračuje, „za tie roky som si možno neosvojil 2 – 3 postavy, ale v zásade som sa snažil vždy.“
Roman Valkovič ako zabudnutý čert
Obrat deja – peripetia
Odjakživa sa mu najviac pozdávali najmä záporní hrdinovia. „Keď sa môžete skryť za masku, je to skvelé. Ak môžete hrať zápornú postavu, je to geniálne. Nepoznám herca, ktorý ich nepreferuje,“ hovorí. Pri poznámke o tom, že kladné postavy sa možno horšie stvárňujú, sa herec chytá za hlavu. „Kladné postavy sa nehrajú, to sa nedá. Hral som princov. Ja ich nazývam, že sú to impotentné postavy. Tam sa dá ťažko niečo tvoriť. Záporná postava môže byť dobrá, môže byť zlá, môže byť hysterická, môže byť úprimná, môže byť falošná. Môže vystrieľať všetky emočné náboje,“ vysvetľuje.
Bábkoherectvo ho skutočne baví, avšak život herca nepodkladá až za taký idylický. „My herci sme v podstate žobráci. Nepatríme k špičke, nehovorím, že nie sú na tom ľudia horšie od nás. Sú, ale nepatríme ani tam, kam by sme mohli patriť. To znamená, že ideme od výplaty k výplate,“ hodnotí situáciu väčšiny hercov na Slovensku.
Záver, ale určite nie katastrofa
„Myslím si, že posledných 25 rokov sme úspešné divadlo. Dokonca aj viac. V 70. rokoch sme začali cestovať do zahraničia a šíriť naozaj dobré meno nielen mestu, ale aj slovenskej kultúre,“ dodáva s hrdosťou v hlase na záver.
