Fejtón
Pomaly žltnúce lístie, nákupné centrá plné krikľavých peračníkov Hello Kitty či náhle, avšak veľmi vítané ticho počas dňa u susedov. To všetko nám oznamuje tú radostnú novinu, že je znova čas vrátiť sa do školy. Naším prvým krutým stretnutím sa s realitou je zápis. Človek by si snáď nahováral, že ide iba o byrokratickú záležitosť, (v akých sa, mimochodom, UKF priam nechutne vyžíva) ktorú vybaví za pár minút a v pokoji bez predĺženého ISICu si odíde domov a znova poteší slovenských dopravcov sumou minimálne desať eur. Ako to však už býva, opak je pravdou. Ako prvé pravdepodobne s úsmevom uvítate aulu, ktorá počtom študentov pripomína skôr zraz KSS, len bez párkov a všeobecnej radosti, a potom vás svojím milým a ochotným prístupom priam odzbroja pracovníčky študijného oddelenia. Aby sme však boli spravodliví, ide iba o niektoré zamestnankyne našej univerzity. Napriek tomu, že som novinár v „zácviku“, fakty si nevymýšľam a pracujem s overenými informáciami. Ako zdroj mi napríklad slúži anketa vytvorená tesne po zápise vo facebookovej skupine UKF. Tam mohli totiž študenti ohodnotiť prácu tých, ktorí nám majú pomôcť v nekončiacom boji s byrokraciou UKF. Najlepšie obstálo študijné oddelenie pedagogickej fakulty a týmto by som aj ja chcela dané pracovníčky pochváliť a povedať, že budúcim učiteľom závidím a odteraz sa im už asi nebudem na chodbách našej školy zdraviť. Študijné oddelenie, ktoré obstálo v ankete najhoršie a len v zanedbateľnom počte vyjadrení si vyslúžilo lepšie hodnotenie ako FX, je… no tak, nie je predsa pekné takto verejne kritizovať zamestnancov, a preto nechám vylúštenie rébusu, o ktoré študijné oddelenie ide, na vás. Pomôcka: je to študijné oddelenie fakulty, ktorá sa začína na F a končí ilozofická, forma štúdia je nočná len s rozdielom, že svieti slnko, a stupeň štúdia zahalím do matematickej hádanky. Janko má dve jabĺčka, jedno venuje svojej kamarátke Danke. Koľko jabĺčok zostane Jankovi? Ak ste hádanku vylúštili, gratulujem vám, pretože teraz už presne viete o kom… pardon, o čom hovorím. Asi každý z nás má študijného spolubojovníka, ktorého sa podarilo na danom mieste rozplakať. Asi každý už má skúsenosť s tým, že jeho prosba bola odmietnutá skôr ako dokončil vetu. Asi každý už vie, že na tomto študijnom oddelení sa na maily málokedy odpovedá a telefóny sa zdvíhajú len sporadicky. Čím to je, že za týmito jedinými dverami je pravdepodobnejšie, že tam cez okno vletí Ježiš a ponúkne vás krvou zmenenou na víno, ako to, že na prvýkrát bez problémov vybavíte, čo potrebujete? Túto otázku si asi kladú viacerí ešte netitulovaní študenti danej fakulty. Ja na ňu, žiaľ, takisto nemám odpoveď, ale poviem vám pravdu. Ešte nikdy som nebola radšej, že sa mi podarilo zoštátnicovať a pred meno si píšem titul, ako vtedy, keď som po prvý raz stála pred dverami na študijné oddelenie určené pre magistrov. Po rokoch strávených na UKF a vypočutí si nezapamätateľného počtu ponôs na túto jedinú kanceláriu si však myslím, že už je naozaj čas, aby vedenie našej univerzity zahájilo nejaké kroky a nedovolilo, aby študenti aj naďalej odchádzali z tohto miesta s červenými očami a vyčerpanými slznými kanálikmi. Nikomu nikto nepraje nič zlé, ale takisto nie je nemožné, aby bol prístup k študentom vľúdnejší, pomoc, ktorú nedokážu nájsť na inom mieste, bola ochotnejšia a študenti sa pre ňu nemuseli pred tým, ako sa opovážia na dané dvere zaklopať, prežehnávať a prosiť Boha o milosť. Úctu a rešpekt si zaslúži každý jeden z nás, a to aj v prípade, že ešte nemá titul.
Lenka Miškolciová,
redaktorka ON