V herectve sa pohybuje už vyše dvadsať rokov. Na konte má niekoľko desiatok divadelných hier a hereckých postáv. V súčasnosti stíha hranie v Nitre a Bratislave. Reč je o Marcelovi Ochránkovi, ktorého sa Občas nečas pýtal na hereckú kariéru i cestu k tomuto povolaniu.
Začiatkom roka ste sa v DAB predstavili v štyroch hrách. Ako herec dokáže zvládnuť množstvo pracovných povinností a pritom na javisku zažiariť?
Je pravda, že herecké povolanie je v podstate veľmi nevďačné tým, že nič nie je stále. Herec každý večer, podľa toho, koľko má predstavení, musí nanovo ukazovať, že je dobrý, patrí sem a nepomýlil sa. Je to veľmi náročné, ale je to práca. Keď už mám nejaké skúsenosti, viem si rozložiť sily, lebo viem, aké predstavenie ma čaká večer. Ak to je ťažké predstavenie, tak sa napríklad snažím rozložiť ten čas najmä doobeda a pred predstavením. Aby som aj trochu resetoval, vydýchol a podal adekvátny výkon.
Bola vaša cesta za herectvom jasná už od detstva? Alebo sa vo vašom živote objavil nejaký zásadný podnet?
Nie, bolo to také kľukaté, lebo ja som hral na husle. Naši veľmi chceli, aby som išiel hrať na husle na konzervatórium. Keďže sa v tom roku otváral aj hudobno-dramatický odbor a ja som bol počas základnej školy v dramatickom krúžku, tak som si vybral herectvo.
Dalo sa už v tom čase hovoriť o vzoroch, ktoré vás poháňali vpred?
Jasné, vždy boli vzory. Teraz sú to už v podstate moji kolegovia (smiech). Niektorých som obdivoval a uznával, zopár z nich je už hore v nebíčku. Samozrejme, mal som mnohé vzory aj z filmov. Bolo to úžasné, že tí ľudia, ktorých som obdivoval, ku ktorým som sa chcel dostať, sa neskôr stali mojimi pedagógmi, napríklad Milka Vášaryová a Emil Horváth. Potom neskôr, keďže som hral aj v Národnom divadle a filmoch, tak sme sa stretli ako hereckí partneri. To je na tom to úžasné. Ako mladý som vždy sníval o Zdenke Studenkovej, s ňou tak zažiť nejaký románik! Neskôr som s ňou hral mileneckú dvojicu v jednom filme, takže sa mi to splnilo.
Ako si spomínate na VŠMU, na Emila Horvátha a Juraja Slezáčka?
Veľmi dobre. Oni sa skvelo dopĺňali, pretože pán Horváth bol veľmi energický a naštartovaný, čiže nás nútil do vypätých emočných situácií. Pán Slezáček bol opozitum presadzujúce pokoj. No a študentské roky sú vždy najkrajšie na svete − bezpočetné žúrky aj pády na nos, keď nám niečo nešlo a keď sme boli úplne zúfalí. Potom zas naopak, keď niečo vyšlo, tak nás pochválili. Bolo tam aj to, aj ono, a tak to malo byť.
Pochádzate z Bratislavy, kde ste aj študovali. Aká bola vaša cesta do Nitry a do DAB?
Cesta bola veľmi jednoduchá. V podstate v treťom ročníku ma oslovil režisér Anton Šulík, či by som nešiel do Nitry robiť rozprávku Perinbabka ako hosť. Hral som tam Jakubka. Prišiel som sem a už som odtiaľto neodišiel, jednoducho mi divadlo nejako prirástlo k srdcu. Už som ani neuvažoval o iných divadlách. Okrem toho, Nitra mala vždy taký zvuk, že sa tu robia dobré veci, či už za Bednárika alebo za Haspru. Keď mi po hosťovaní ponúkli angažmán, tak to bolo jednoznačné, išiel som rovno sem.
Takže sa na to po rokoch pozeráte pozitívne?
Určite. Ja som potom mal takú chvíľku, lebo som dostal ponuku aj z Bratislavy z Novej scény. Tam som bol tri roky, kde som si zahral West Side Story a dobré komédie. To divadlo úplne nenapĺňalo moje predstavy. Tam šlo len o komédie a muzikály. Divadlo Andreja Bagara je úžasné práve v tom, že ponúka všetko − drámu, komédie aj muzikál. Ja sa orientujem vo všetkých týchto žánroch, všetky mi chutia, takže som sa sem po troch rokoch vrátil a už neodídem.
Ako je to s divadelným kolektívom?
Je tu perfektný kolektív. Najmä teraz tí mladí ľudia, ktorí nás, tú strednú generáciu, doplňujú obrovskou energiou.
Máte skúsenosti s filmom a seriálom. V čom je podľa vás najväčší rozdiel medzi nimi a divadlom?
Je to veľmi nedocenené v tom, že slávni herci sú tí zo seriálov. Televízia je silné médium. Keď ste na očiach, tak ste známy. V divadle je to trošičku také nevďačné, že sa viac nadriete. Odrobíte omnoho poctivejšiu robotu a nie ste za to tak ocenený, či už finančne alebo v úvodzovkách tou slávou. Slovenský herec je taký, že on si vždy nájde cestičku. Keď sa aj pozerám na svojich kolegov, všetci fungujeme v seriáloch, divadle, reklamách aj dabingoch.
Ja sa nesťažujem, mám veľmi veľa divadla. Hrám v tomto divadle a ešte v ďalších dvoch v Bratislave. Hrám na Novej scéne a v divadle Teatro Wüstenrot. Sem-tam, keď príde nejaký seriál, tak je to len také okorenenie. Venovať sa seriálu úplne, to si neviem predstaviť, pretože tá práca je dosť netvorivá. Čerpáte z toho, čo ste nadobudli v divadle. Tam to už môžu herci ukázať, niekto menej a niekto viac. Niekto je krajší a nie je dobrý herec, pritom je tam stále. Tam sú úplne iné priority.
Zvolili by ste si herectvo aj dnes?
Asi áno.
Slovensko vás pozná aj z relácie Postav dom, zasaď strom. Máte aj v súkromí blízko k prácam okolo domu?
(smiech) Nie, vôbec. Podľa mňa som vyhral konkurz do tej relácie aj práve preto, že som bol úplné nemehlo. Som opozitum Kristíny Farkašovej, ktorá je nesmierne šikovná. Ona si vyrába tričká, maľuje, je invenčná. Ja som sa im asi veľmi zapáčil tým, že som sa veľmi úprimne pýtal: Toto čo tu robíte? S veľkým záujmom som naozaj ničomu nerozumel, na tom konkurze som bol z toho hotový. Často v tých dielničkách improvizujeme, pričom ja som to nemehlo, ktoré je vedené Kristínou. Ona je tá správna „kutilka“.
Plánujete do budúcnosti okrem divadla aj niečo nové?
Nie, nič. Ja mám v podstate toho veľa tým, že fungujem v troch divadlách. Ja sa len snažím upratať si plán, aby sa mi nezrazili predstavenia, aby som si zahral aj v Bratislave. Je to veľmi komplikované logisticky. Ja rozmýšľam tak mesiac, maximálne dva vopred. Vôbec netuším, čo sa stane. Teraz mi zavolali študenti z VŠMU, že točia krátky študentský film, tak som povedal, že mám cez víkend čas. A ja sa v podstate dozviem od tých mladých, aké majú videnie, ako sa to posunulo od mojich čias dopredu, ako teraz rozmýšľajú mladí ľudia.
Marcela Ochránka môžete vidieť v hre Panikári, ktorá je zaradená do aktuálneho repertoára Divadla Andreja Bagara.
autor: Tibor Habo
