Sú z Nitry, sú muzikanti, no nečakajte krémeše. Kapela Kýbel Mačiek si za sedem rokov pôsobenia na slovenskej hudobnej scéne vybudovala meno aj kvôli ostrým textom a nekonvenčným zvukom. Štyria chlapi, desiatky žánrov a len jeden zámer. Zabaviť a v istom slova zmysle aj vychovávať ľudí. O kapele nám porozprával ich spevák Tomáš.
Žáner kapely, aspoň podľa fanúšikovskej stránky, je buranroll. Ako sa snažíte ľudí pobúriť?
Nemusí ísť zásadne o poburovanie. To je podľa mňa prvoplánové. Keď chcem niekoho pobúriť, môžem ísť na parkovisko a vyzliecť sa dohola. Všetci budú pobúrení, čo som tým vlastne získal. Ide o to, aby sa v našich pesničkách vždy našiel spôsob, ako zo seba dostať triviálne pudy, ktoré sú priamo na materskej doske. Prídeš sa rozkričať a zanadávať si, no zároveň by to malo byť aj inteligentné a nie veľmi prvoplánové. Musí byť z teba sofistikované hovädo. Cieľom teda nie je pobúrenie, ale psychická hygiena.
Už z prvého počutia je jasné, že vaša hudobná tvorba je ovplyvnená mnohými kapelami.
Kto Kýbel Mačiek inšpiroval najviac?
Každý z nás zastupuje svoj chlievik hudobnej tvorby. Sme pomerne rôznorodí. Ja osobne som vyrástol na heavy metale a v porovnaní s mojimi kolegami viac počúvam punk rock. Som schopný zniesť hudbu aj rôznych pochybných kvalít. Najširší záber mám z punku, no počúvam všetky gitarové štýly. O tom by som mohol rozprávať hodiny. Náš gitarista Juraj zastupuje alternatívny smer a má veľký vplyv na náš zvuk. Používa rôzne gitarové efekty, niektoré si aj sám vyrába. Tiež študuje, ktoré kapely majú aký zvuk. Druhý gitarista Šariš je typický metalista. Heavy metal, power metal, Vikingovia, obojručné meče, to je on. Bubeník je všestranný. Vie zahrať punkové bicie, hrá tiež v orchestri a prináša aj netradičné sambové rytmy. Taký mix všetkého. Nedá sa to vymedziť. Každý má svoj vlastný žáner a prínos, ktorý tvorí celkový zvuk kapely.
Aktuálne ste v polovici jesenného turné po Slovensku. Ako táto šnúra zatiaľ prebieha a čo na ňu hovoria ľudia?
Na naše pomery sú očakávania tentoraz vyššie, no zatiaľ sa napĺňajú. Máme celkom slušnú divácku odozvu. Zatiaľ sme mali vždy okolo 40 až 50 ľudí. Hlavnou kapelou koncertov sme my a môžem teda povedať, že ľudia chodili prevažne na nás. Boli ochotní prísť a zaplatiť nejaké to vstupné, aby nás videli. Momentálne je trend, že ľudia už veľmi na koncerty nechodia. Je vôbec problém ich vytiahnuť z domu, aby zaplatili 2-3 eurá. No zatiaľ sa nám to darí. Niekedy sa zbehnú ľudia z celého regiónu a cestujú kvôli koncertu aj 20-30 kilometrov. Ja som zatiaľ veľmi spokojný.
Ako by si opísal fanúšikov kapely?
Super otázka. Najviac sa teším, keď vidím fanúšika, ktorý je takzvané inteligentné hovädo, napríklad vzdelaný vysokoškolák. Porozprávate sa od Biblie cez Aristotela, no zároveň je schopný sa vyskákať a totálne sa vyhrešiť. Toto ma teší, pretože takí sme čiastočne aj my. Vidím, že tí ľudia nie sú vyslovene tupí. Majú len radi takýto štýl zábavy. Naši najtypickejší fanúšikovia sú matfyzáci a skauti. Inteligentní ľudia, ktorí nie sú úplne bežní. Skauti sú vnútorne skryté hovädá, ktoré majú radi muziku a zároveň pozitívny vzťah k prírode.
Stalo sa vám, že kapelu kvôli otvoreným textom, divokej hudbe a nitrianskemu pôvodu ľudia porovnávali s Horkýže Slíže?
Stáva sa nám to pravidelne. Do istej miery mi to lichotí. Beriem to tak, že Horkýže Slíže je jedna z najúspešnejších kapiel na Slovensku. Našli si svoj štýl, ktorý nikto nie je schopný napodobniť. Porovnávajú nás teda s jednou z najlepších kapiel v tomto odvetví. Na druhej strane ma to aj hnevá. Sme iní ako oni. Slíže sú také jedinečné, že keď sa objaví trochu iná kapela, každý ju prirovnáva k nim. Veľakrát nám hovorili, že sme druhé Horkýže Slíže, my však naozaj nie sme oni a nikdy nebudeme. A je tu jeden dôležitý dôvod prečo. Posledných pár rokov sa zmenili na totálnych cirkusantov. Tam už nejde o muziku, ale o slovné hračky. Mňa to už omrzelo. Posledný album som si pustil raz a to stačilo. Stále som bol ich veľký fanúšik, no naozaj to už prehnali. A ak by nás prirovnávali k Slížom v tejto fáze, hraničí to s miernym roztrpčením. Nie sme žiadna recesia a ani ňou nebudeme. Kýbel bude vždy hlavne o muzike. Texty budú vždy alternatívne, no nikdy neskĺznu do cirkusu.
Za niekoľko rokov pôsobenia ste museli odohrať desiatky koncertov. V ktorých končinách Slovenska sa ľudia bavili najviac?
Naša srdcovka je Orava. Stále tam radi hráme, ľudia sú veľmi srdeční. Čo sa týka počtu, Nitra je domov. Tu sme mali najpočetnejšie koncerty. No silné to bolo aj v Bratislave. Ale ak sa ma spýtaš, čo hovorí moje srdce, odpoviem Orava.
Na internete sa ľudia o kapele vyjadrujú prevažne v dobrom, no niektorí majú výhrady voči vulgárnym textom a spevu. Ako kapela vníma túto kritiku?
Čo sa týka vulgarizmov, kritika je oprávnená. Texty sú skutočne vyhrotené. Keď si dá niekto názov pesničky Rozj*bem byt, tak čo môže čakať? Ja osobne s tým problém nemám. No je pravda, že s vulgarizmami to netreba preháňať. V našej skoršej tvorbe sa mohlo stať, že sme občas zaradili niečo, čo nebolo nutné. Teraz to trochu prehodnocujem. Vulgarizmus musí byť dobre umiestnený a nemôže ho byť priveľa. Tak ako soľ. V anglických filmoch sú využívané s podobnou frekvenciou ako v ich hovorovej reči. Na Slovensku sa tvárime, akoby neexistovali. Podľa mňa je to farizejský prístup. A čo sa týka spevu, mám nejaké hranice. Ale myslím si, že keď si pustíš prvý a druhý album, posun tam je. Dúfam, že to bude časom čoraz lepšie.
Aj napriek tejto negatívnej kritike sa pozretia videí pohybujú v tisícoch, niektoré až desiatkach tisícoch. Ovplyvňuje tento fakt vašu motiváciu ďalej tvoriť a hrať?
Samozrejme. Keď vidíš, že niečo len tak vypustíš na internet a ono si to začne žiť vlastným životom, šíri sa to medzi ľuďmi, hneď ťa to motivuje. No je tu aj opačné garde. V decembri 2016 sme vydali druhý album a zatiaľ zhliadnutím výrazne zaostáva za starými pesničkami. Rozmýšľam, či je to tematikou piesní. Alebo tým, že som chcel album posunúť na vyššiu úroveň. Možnože neuplynulo až tak veľa času. Veľký úspech ťa vie pozitívne pohladkať, no to negatívne ťa núti rozmýšľať, čo sa stalo. Je to tiež zdroj sebakritiky a pochybností. Treba s tým vedieť správne naložiť.
V jednom videu sa spomínalo, že tvorba kapely má aj výchovno-edukačný zámer, hoci sa to na prvý pohľad nezdá. Súvisí to nejako s príbehmi klipov a nadávkami?
Napríklad pesnička Je to pop*či. Znie úplne ako prvoplánová hlúposť pre deti, to mi povedal jeden človek. No má v sebe skrytú protialkoholickú kampaň. Pieseň o človeku, ktorý ráno vstane a nepamätá si nič, len samé katastrofy. Je to pop*či je vlastne otázka, či je naozaj dobré, čo ten človek vyvádza. Zhodou okolností sa to hodí aj na mňa, pretože od minulého roku vôbec nepijem alkohol. Pri muzikantskom živote je to veľmi zaujímavá vec. Málokto si to vie predstaviť, no funguje to bez problémov. Pochybujem, že si niekto tento rozmer pesničky vôbec všimol. Máme aj pieseň Pratala sa z domu žena. V nej násilne prezentujem myšlienku, že ak niečo nefunguje, je lepšie to nechať zomrieť a postaviť niečo nové. Niekto si môže povedať, ako sa takto môžem správať k ženám. No nie je to pravda. Vôbec sa k nim takto nesprávam. Je to spôsob vyjadrenia myšlienky. Ak by sme hrali katolícky rock, vyjadroval by som ju inými prostriedkami. Keďže je to buranroll, znie to tak, ako to znie. Takýchto drobných presahov by som vedel nájsť veľmi veľa. Vždy sa ich snažím dávať viac a viac. Nechcem, aby muzika znela prvoplánovo, ako to bolo v minulosti. Uvidíme, či to bude mať úspech a či to ľudia budú vedieť dešifrovať.
Čo nové a zaujímavé chystá kapela v najbližšej dobe?
Momentálne sme zaneprázdnení koncertnou šnúrou. Hráme 15 koncertov a tie nás zamestnajú pravdepodobne do konca roka (koncom uplynulého roka, článok bol súčasťou posledného čísla, pozn. red.). Gitaristovi sa má tiež narodiť syn. Predpokladám, že pol roka až rok bude mimo hry. Nová tvorba je už pripravená a drieme na dne zásuvky. Na ďalšie dva albumy už máme vysmažené. Určite teda nekončíme a pokračujeme ďalej v takej intenzite, ako sa len bude dať.