Radka Kováčová sa po absolvovaní bakalárskeho štúdia žurnalistiky rozhodla odísť do Veľkej Británie. Ostala tam aj po škole. Žurnalistike sa v súčasnosti nevenuje. Preslávila sa make-up tutoriálmi na Instagrame, čo je v súčasnosti aj jej prácou.
Žurnalistiku na UKF si skončila bakalárskym titulom. Prečo si sa rozhodla pokračovať v magisterskom štúdiu vo Veľkej Británii?
Na štúdium v zahraničí som myslela ešte v čase, keď som si podávala prihlášky na bakalára. To som mala osemnásť a oveľa menej odvahy. Nebolo celkom v mojej povahe len tak sa zdvihnúť a od všetkého odísť. Ale s odstupom času som nesmierne rada, že som prvé tri roky študovala žurnalistiku doma, a práve v Nitre. Spoznala som skvelých ľudí, pedagógov alebo spolužiakov, ktorí mi dali veľmi veľa.
Dúfam, že aj ja som v ich živote zanechala aspoň malú pozitívnu stopu. Počas štúdia na UKF som ale často mala pocit, že pre svoj rozvoj robím málo a že možno nevyužívam naplno svoj potenciál. Pomerne skoro som si našla fajn prácu, ale nepomohlo mi to odbúrať ten nepríjemný pocit. Chvíľu som dokonca uvažovala, že si k žurnalistike priberiem ešte iný odbor. Nakoniec som sa v poslednom ročníku rozhodla, že sa chopím výzvy, na ktorú som už bola pripravená oveľa viac ako pred troma rokmi.
V čom sa líši štúdium na vysokej škole u nás a vo Veľkej Británii?
Štúdium v Británii bolo menej orientované na memorovanie a viac na praktické zručnosti, čo by človek vítal, ale ukázalo sa, že to bude časovo náročnejšie. Trochu sa hanbím, no v univerzitnej knižnici UKF som nikdy nebola. Viem, kde sa nachádza – chodilo tam pár mojich poctivých spolužiačok. Štúdium sa dalo v pohode zvládnuť bez jedinej návštevy.
Keď som prišla do londýnskeho kampusu a zistila som, že knižnicu máme otvorenú stále, hovorila som si, že študenti sú nejakí premotivovaní. Zistila som však, že sa to hodí. Aj keď sme mali prednášky len dva dni do týždňa, zrazu som v knižnici trávila celý týždeň a občas aj víkendy. Nie však preto, aby som sa z tých kníh učila, ale preto, že naše vlastné projekty a analýzy bolo treba podložiť aj teoreticky.
Občas ma to chytilo a knihy som si čítala aj doma, požičiavala som si aj také, ktoré som nepotrebovala ku štúdiu – o počítačoch či make-upe. Študovala som mediálny manažment. V Británii málokedy ľudia študujú viac ako prvý stupeň vysokej, a to platí aj o žurnalistike. Tú zväčša vybavia za tri roky a potom k tomu zopár čudákov pridá magisterskú nadstavbu, ako napríklad mediálny manažment.
Prečo si sa rozhodla pred pár rokmi študovať žurnalistiku? Venuješ sa jej aj v súčasnosti?
Začalo to novinárskym krúžkom, ktorý som na základnej škole milovala. Rada a veľa som písala. Vedela som, že nechcem robiť nič iné, a preto bola pre mňa žurnalistika prirodzená voľba. Keď som si podávala prihlášku na UKF, chcela som robiť investigatívu. Prispieť k tomu, aby sme žili v lepšej krajine.
Ale tie ideály veľmi rýchlo odišli. Asi k tomu prispelo, že som chodila na novinárske kurzy do slovenských médií a keď som sa rozprávala s investigatívcami, pôsobili na mňa zničene, niektorí priam zlomene. Pokojný a rodinný život, po ktorom som ja vždy túžila, nemal ani jeden z nich. A tak u mňa vyhral osobný záujem. V súčasnosti sa venujem sociálnym sieťam, tvorbe contentu a online marketingu, ale možno sa k písaniu raz vrátim.
V Londýne žiješ doteraz. Nelákalo ťa to späť domov?
Celkom sa mi tu rozbehla kariéra, aj keď neplánovaným smerom. Milujem svoju prácu. Mám tu pár priateľov a veľa dobrých kontaktov. Je ešte veľa, čo sa musím učiť a v čom sa musím zdokonaľovať. Londýn ako celok pre mňa predstavuje miesto mimo mojej komfortnej zóny, a teda živnú pôdu pre osobný rast. Je tu veľa ľudí, veľa kultúr, veľa možností. Snažím sa častejšie robiť veci, ktoré ma desia, lebo cítim, že práve to ma posúva vpred. A momentálne mám pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Okrem toho tu majú skvelé jedlo, viac mi netreba.
Na Instagrame majú tvoje make-up tutoriály veľký úspech. Ako si sa dostala k líčeniu?
Ako som už spomínala, počas bakalárskeho štúdia som mala priveľa času. Nejaké tutoriály som našla na YouTube. Trochu na mňa doliehal deficit kreatívnej činnosti, a tak som si povedala, že to s líčidlami skúsim aj ja, trochu sa zabavím s farbami a ako vedľajší efekt možno ešte zo seba spravím na pohľad esteticky príťažlivejšieho človeka. Začalo to ako experiment a skončilo závislosťou. Dnes si už svoj život bez make-upu neviem predstaviť.
Aby si robila tieto videá, musela si si najprv spraviť kurz líčenia alebo si samouk?
Po nejakom čase som si uvedomila, že by som make-up možno nechcela mať len ako hobby, ale možné zamestnanie. Som perfekcionista, a tak som šla na päťtýždňový kurz do Prahy. Naučila som sa veľmi veľa, no stále som sa nenaučila líčiť. To prišlo až postupne, každodenným tréningom. Proces ešte stále nie je na konci. Čo sa týka tvorby videí, fotiek a postprodukcie, v tom som bola čistý samouk.
Na to som trochu aj hrdá, lebo kým som bola na UKF, editovanie videí pre mňa predstavovalo čosi ako jadrovú fyziku. Vždy som obdivovala spolužiaka, ktorý túto zručnosť ovládal a aj som sa hnevala, že sme v rámci žurnalistiky nemali jediný predmet, na ktorom by nás to naučili. Neviem, či je čosi také na magisterskom štúdiu, ale ak nie, malo by byť, lebo sa jedná o bežnú zručnosť, ktorá sa na mnohých pozíciách od absolventov žurnalistiky očakáva.
V čom bolo najťažšie získať úspech a sledovateľov?
Je asi jedno, koľko ľudí vás sleduje, nikdy si nemyslíte, že máte úspech a dosť sledovateľov. Internet je k dispozícii pre všetkých. Konkurencia je obrovská a ja som dlho mala tendenciu s niekým sa porovnávať. Už sa učím, že tak sa fungovať nedá. Mám okolo seba skúsenejších ľudí, ktorí ma podporujú a trochu aj usmerňujú. Vedia ma doceniť vo chvíľach, keď to sama nedokážem. A to si veľmi vážim. Možno raz budem v tom štádiu, že samu seba potľapkám po pleci a poviem si, že dobrá práca, toto sa podarilo. Dnes ešte nie som.
Videá na Instagrame sú v súčasnosti aj tvojou prácou. Je to niečo, čo si vieš predstaviť robiť aj o pár rokov alebo by si sa chcela vydať iným smerom?
Robiť videá na Instagram ma nesmierne baví. Je to pre mňa práca aj relax zároveň. Som veľmi rada, že sa môžem takto uživiť. Ja som však zástanca toho, že sa netreba upnúť na jednu vec. Mám svoje vízie a plány, ale radšej na nich budem najprv pracovať, aby sa splnili, až potom o nich hovoriť. Môžem však povedať, že s Instagramom neplánujem prestať.
Presláviť sa na internete je ťažké, keďže konkurencia je veľká. Myslíš si, že úspech závisí od nápadu alebo viac od človeka, ktorý ho prinesie?
Myslím, že je to kombinácia oboch. Môžeme si to predstaviť ako pyramídu. Dolu, v jednom rohu je nápad, v druhom konkrétny človek, a navrchu stojí autenticita. Je totiž rozdiel získať prvoplánovú masovú pozornosť. V tomto smere by sa dokonca dalo povedať, že presláviť sa na internete je dnes veľmi ľahké.
Na to skutočne stačí dolný rožtek tej pyramídy. Ale pokiaľ si chce človek vybudovať stále publikum, dôveru a kvalitný vzťah so sledovateľmi, potom to bez autencity nepôjde. Ľudia ešte stále milujú príbehy. Byť dobrý rozprávač príbehov je niečo, čo sa nedá kúpiť ani naučiť od piky. Buď to v sebe máte, alebo nie. Potom to stačí už len kultivovať.
V minulosti si sa stretla aj s kritikou. Prečo si myslíš, že majú ľudia potrebu písať nepriateľské komentáre? Ako ich vnímaš?
Kritika je síce nepríjemná, no potrebná záležitosť. Máme tu trollov a hejtovanie, ktoré som vždy brala ako niekoho hobby. Neviem, čím to je, ale veci, ktoré o mne pod moje videá napíše úplne cudzí človek, sa ma nedotýkajú. Myslím to tak, že ma to nezraní, ale beriem to na vedomie. Keby mi ľudia nepísali, že vyzerám ako príšera z bažín či závisláčka na heroíne, možno by ma to nemotivovalo robiť niečo s mojou pleťou, ktorá bola v čase, keď som prerazila s videami, fakt hrozná.
Nebezpečenstvo komentárov je však v tom, že nie každý má vnímanie nastavené takto. Poznám ľudí, ktorým ostré slová naozaj ubližujú. Alebo sú práve v ťažkej životnej situácii a hlúposti im na nálade vôbec nepridajú. Sú len dva spôsoby, ako s tým bojovať – blokovať podobnú aktivitu alebo to nechať tak. Ja som nikdy nepotrebovala svoj Instagram pretvoriť na môj osobný safe space, takže všetky komentáre, nech sú akokoľvek odporné, tam vždy nechám. Koniec koncov, o mne nevypovedajú nič, naopak, hovoria čosi o tej osobe, ktorá ich tam zanechala.
titulná foto: archív R.K.