Ich vražda hovorí niečo aj o nás. O našej krajine. O tom, kam smerujeme. Ich smrť odhalila zlomoc, ale aj našu vôľu postaviť sa jej.
Je piaty deň, odkedy slovenské médiá uverejnili informáciu o bezprecedentnej vražde novinára a jeho snúbenice. Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú niekto zastrelil v ich vlastnom dome. Hviezdoslavovo námestie sa hemží ľuďmi.
Dobrovoľníci v reflexných vestách žiadajú o pokojný pochod. Ľudia nemusia rozbíjať sochy, aby ukázali nespokojnosť. Tichá prítomnosť a nápisy na transparentoch toho povedia omnoho viac: Skutočným zmyslom štátu je spravodlivosť./Mafia get out of my country./Hnevám sa.
Po pochode sa mi v škole namrzene sťažuje známa: „Minulý rok mi zomrela kamarátka. V jeden večer sme sa rozprávali, na druhé ráno bola mŕtva. Len tak. Vtedy nikto nerobil pochody. O čo je tento Kuciak dôležitejší než ona?“
Na internete sa tiež veľmi rýchlo rozšíril status Vratka Rohoňa, speváka z kapely Iné Kafe, v ktorom kritizoval protesty. Okrem iného napísal: „Prečo nevyjdú davy, keď feťák zabije kvôli 20 eurám babku, ktorá bola nevinná a celý život pracovala? O čo menej dôležitý je jej život ako život Kuciaka?“
Marcové piatky boli na námestiach po celom Slovensku hektické. V dôsledku Jánovej vraždy a zistení, ktoré priniesol jeho posledný článok, sa na nich stretávali rôzni občania a názory. Protesty však nevyburcovala myšlienka, že by bol Jánov život hodnotnejší než životy iných ľudí. Ich podstatu v mnohom vystihoval transparent, ktorý na prvom apolitickom pochode Bratislavou niesli Jánovi bývalí spolužiaci: Útok na novinárov = Útok na nás všetkých.
Tlčhuba?
Naoko bežné ráno. Miroslava sa tak ako každý deň rýchlo prichystá do práce. Spolu so synom nastúpia do auta. Plánuje ho zaviesť do školy, no skôr, než stihnú odísť spred ich domu, ozvú sa výstrely. Zarinčí sklo. Novinárku Miroslavu Breachovú zasiahne osem guliek. Jej štrnásťročný syn vyviazne akoby zázrakom bez zranení. Matke privolaní záchranári nedokážu pomôcť. Pri prevoze do nemocnice zomiera.
Mexická investigatívna novinárka Miroslava Breachová pracovala v národných novinách La Jornada a lokálnych Notre. Zameriavala sa na organizovaný zločin, korupciu a obchod s drogami. Vyšetrovala predovšetkým prípady spolupráce vlády a kriminálnikov. Na mieste činu vrahovia zanechali odkaz na papieri: „Za to, že si bola taká tlčhuba.“
Noviny Norte, pre ktoré písala, o niekoľko dní zverejnili stanovisko. Šéfredaktor v ňom uviedol: „Rozhodli sme sa prestať vydávať noviny. Okrem iného preto, že neexistujú záruky bezpečnosti pri vykonávaní kritickej a vyváženej žurnalistiky… Všetko v živote má začiatok a koniec a tiež cenu, ktorú musíme splatiť. Ak je tou cenou život, nie som pripravený na to, aby sme ním ja alebo ktokoľvek z mojich spolupracovníkov zaplatili.“
Mexiko je pre žurnalistov jedno z najnebezpečnejších miest na svete. UNESCO v tejto krajine eviduje od roku 1997 viac ako 80 prípadov zavraždených novinárov. V roku 2017 do tohto zoznamu pribudlo až 13 vrážd. Prakticky sa žiadna z nich nevyšetrila.
Keď pravda stojí život
Komisia na ochranu novinárov vyhlásila za najnebezpečnejšie miesta pre žurnalistov Sýriu a Mexiko. V roku 2018 podľa zoznamu UNESCO zavraždili novinárov len v Guatemale, Jemene, Brazílii a Mexiku. Medzi tieto krajiny sa vo februári zaradilo aj Slovensko.
Sociológ Michal Vašečka, ktorý pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne a na Fakulte sociálnych vied Univerzity Komenského v Bratislave, vysvetľuje úlohu novinárov v spoločnosti: „Médiá sú v liberálno-demokratickej spoločnosti strážnym psom demokracie, férovosti a právneho štátu. Sebavedomé médiá fungujúce v stabilnom prostredí majú šancu kontrolovať štátne orgány, súdnictvo, verejnú správu či fungovanie súkromného sektora. Investigatívni novinári sú v tomto permanentnom zápase za slušnejšiu spoločnosť v prvom zákope, sú novinárskou elitou a idú do najväčšieho rizika.“
Podobne sa vyjadrila aj slovenská sekcia Asociácie európskych žurnalistov: „Z nášho pohľadu je táto vražda (Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej) útokom proti základným princípom právneho, demokratického štátu, ako aj proti slobode slova a tlače, jedného z ústavných práv občanov Slovenskej republiky.“
Investigatívni novinári sú v demokratickej spoločnosti očami a ušami občanov. Dívajú sa za nás tam, kam nedovidíme pre naše každodenné ťažkosti. Analyzujú informácie, ktoré nestíhame sledovať. Ján Kuciak videl v číslach a zmluvách to, čo tam neobjavili ani mnohí iní investigatívni novinári.
Písal napríklad o tom, ako súťaže v rezortoch hospodárstva a pôdohospodárstva podozrivo vyhrávali firmy blízke Miroslavovi Bödörovi, šéfovi spoločnosti Bonul, najväčšej SBS firmy na Slovensku. Bödör je zároveň švagrom policajného prezidenta Tibora Gašpara. Kuciak sa venoval aj kauzám okolo Ladislava Bašternáka a Mariána Kočnera. Jeho posledná práca hovorí o veľmi závažných podozreniach z prepojenia talianskej mafie až na slovenský úrad vlády.
26. februára 2018 sa Slovensko zobudilo do novej reality. Niekomu zjavne tak veľmi prekážalo, že Kuciak odhaľuje pravdu o kriminálnom pozadí rôznych inštitúcií a osôb, že sa uchýlil k vražde dvoch mladých ľudí.
Klapky na očiach a osobná iniciatíva
„Vražda investigatívneho novinára je pre spoločnosť zlou správou. Jednak je zrejmé, že temné sily, ktorým sa podarilo uniesť štát z rúk obyvateľov, sa neštítia ničoho a sú ochotné siahnuť až k vraždeniu. Jednak to hovorí o stave, v ktorom sa nachádza polícia– Ján Kuciak sa, konieckoncov, hlásil na políciu, že sa cíti ohrozený,“ myslí si Michal Vašečka.
V celej V4 dosiaľ zabili dvoch novinárov. Okrem Jána Kuciaka to bol poľský novinár Lukasz Masiak. Rovnako ako Jánovi, aj jemu sa pred vraždou vyhrážali. Nakoniec ho ubili na smrť. Usvedčený vrah, tréner MMA tvrdí, že k bitke došlo v dôsledku hádky o ženu.
V prípade Jánovej smrti sú okolnosti iné. Po tom, ako sa Marián Kočner vyhrážal, že sa začne zaujímať o neho a o jeho rodinu, sa Kuciak hlásil na polícii. Vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák situáciu okomentoval slovami: „Ja mám skôr z toho vyjadrenia pocit, že sa k vám (Kočner) chce zaradiť ako ďalší novinár do vášho denníka… To je to, čo vy robíte. Hľadanie špiny.“ Kuciak sa pomoci zo strany polície nedočkal. Incident sa odohral len niekoľko mesiacov pred jeho smrťou.
Sociológ Michal Vašečka tvrdí, že ak štát nechráni novinárov, zlyháva: „Každý investigatívny novinár balansuje na hrane noža a isté obavy a nepríjemnosti sú súčasťou ich sveta. Práca investigatívne honovinára bude vždy v niečom nebezpečná alebo aspoň nepohodlná, ale je dôležité, aby štát vytváral priaznivé prostredie, v ktorom sa investigatívci môžu o políciu, súdy, prokuratúru či politikov oprieť.“
Dokonca aj vyšetrovanie Jánovej a Martininej smrti sprevádzajú podozrenia o mnohých pochybeniach. Ľudia sú nahnevaní. Zatiaľ nemáme jasné indície, kto si vraždu objednal alebo kto ju vykonal. Vieme však, o čom Ján písal. Upozorňoval aj na prepojenie mafie a štátu. Rovnako ako Miroslava Breach. Rovnako ako mnoho novinárov v iných oslabených demokraciách.
Vlna odporu, ktorú táto vražda vyvolala, nie je len o smrti mladých ľudí. Bola aj impulzom, ktorý mnohých z nás donútil spustiť klapky z očí.„Slovenská spoločnosť si v priebehu noci uvedomila, že žije v štáte, ktorý im niekto uniesol a pretvoril na mafiánsky štát,“ uzatvoril Michal Vašečka.
Vo Veľkej Mači dnes stojí dom. Ján a Martina v ňom mali stráviť život. Namiesto toho je prázdny, stoja pred ním kahance a bránu niekto pomaľoval nápisom: Láska je silnejšia ako zlomoc.
Nikto nevraví, že životy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli dôležitejšie ako životy iných. Ich vražda však hovorí niečo aj o nás. O našej krajine. O tom, kam smerujeme. Ich smrť odhalila zlomoc, ale aj našu vôľu postaviť sa jej.
Aby pre pravdu nemuseli zomierať ďalší.
