Otec Gašpar: S ľudskou zlobou sme a budeme vždy konfrontovaní

Ešte aj dnes si mnohí z nás pamätajú komunistický režim. A je málo tých, ktorí sa v tejto otázke zhodnú. Zatiaľ čo jedni si bývalý režim pochvaľujú, iní zase dúfajú, že sa tie roky už nikdy nevrátia späť. No aká je odvrátená stránka komunizmu a čo všetko zaplatila spoločnosť  za vytúženú slobodu?

 

V blízkosti Jáchymova sa nachádzajú bývalé bane uránovej rudy. Ťažba v nich prebiehala v rokoch 1939 až 1962. V období socializmu boli na tomto mieste prevádzkované koncentračné a pracovné tábory. Gašpar Fronc je kňazom v Nitre a práve jeho otec ako jeden z mnohých bol dlhé roky v táboroch smrti väznený.

foto: Wikimedia

V ktorom období uväznili vášho otca do uránových baní?

 

Môjho otca uväznili krátko nato, ako sa komunisti dostali k moci. Ešte v štyridsiatom deviatom roku. Bol súčasťou jedného z prvých veľkých procesov. Vtedy sa týmto procesom hovorilo monster procesy, v rámci ktorých množstvo ľudí odsúdili, aby ukázali, ako sa vysporiadava s triednym nepriateľom. Jeden zo základných princípov marxizmu spočíval v tom, že podľa Marxa spravodlivú spoločnosť bolo možné vybudovať triednym bojom. Základom socialistickej revolúcie mala byť triedna nenávisť. Nenávisť mala viesť k revolúcii, ktorá mala podľa Marxa viesť k spravodlivej spoločnosti. Samozrejme, v dejinách sa nikdy nepotvrdilo, že by sa takým spôsobom dalo niečo spravodlivé vybudovať.

Prvé obdobie socializmu sa takisto nazývalo obdobím diktatúry proletariátu. Proletári bolo označenie pre tých najbiednejších najchudobnejších robotníkov, úplne bez vzdelania, a tí mali vládnuť a riadiť štát. Pod ich vládou mal byť štát riadený formou diktatúry. Čiže nikto nemohol absolútne nič povedať. Jedna z prvých vecí bolo zlikvidovať všetkých triednych nepriateľov. Triednym nepriateľom boli v prvom rade tí, ktorí niečo vlastnili, čiže majitelia tovární a podobne, alebo šľachtici, ktorí vlastnili nejaké veľkostatky. Nakoniec to zašlo až do takej miery, že nepriateľom nebol len nejaký veľkostatkár, ale aj obyčajný roľník, ktorý mal nejaké väčšie políčko. Spravili z neho kulaka (pejoratívny výraz pre dedinského úžerníka, pozn. red.) a zavreli ho do basy len preto, že nechcel vstúpiť do družstva.

 

Čo bolo hlavným dôvodom, pre ktorý uväznili vášho otca?

 

Tam boli dve veci. Boli tam náboženské a aj politické dôvody. Náboženské dôvody spočívali v tom, že otec bol ako študent v Bratislave zapojený do skupiny pod vedením profesora Kolakoviča, chorvátskeho kňaza a jezuitu. Profesor plánoval ísť na misie do sovietskeho Ruska. Kým bol na Slovensku, vytvoril skupinu študentov, ktorí sa nazývali Rodina. Potom, keď vznikol komunizmus, z tejto skupinky sa vytvoril základ toho, čomu sa hovorilo tajná cirkev.

Prvý základ zločinu môjho otca spočíval v tom, že otec bol členom takejto skupiny, ktorá mala čisto náboženské ciele, čo bolo protištátne. Medzi triednych nepriateľov nepatrili len tí, čo niečo vlastnili, základným nepriateľom podľa Marxa bola aj cirkev a akékoľvek náboženstvo. Ako sa začal budovať socializmus, za nepriateľov vyhlásili aj inteligenciu, akýchkoľvek študovaných ľudí. A ak už nebolo triednych nepriateľov, tak sa často súdruhovia bili medzi sebou. Mnohí komunisti boli v tom čase popravení.

No to sa v dejinách opakuje, aj vo Veľkej francúzskej revolúcii išli pod gilotínu jej zriaďovatelia. Ako sa hovorí, revolúcia požiera svoje deti.

Prvý zločin bola teda náboženská činnosť, na to ich aj samotný Kolakovič pripravoval. Ľudia z jeho skupiny boli prvýkrát zavretí už okolo roku 1946, krátko po vojne.

Druhý zločin bol politickou záležitosťou. Môj otec mal kontakt aj na ľudí z takzvanej bielej légie. Tam boli popravení Albert Púčik, Eduard Tesár a Anton Tunega, mladí študenti, ktorí vykonávali politickú činnosť. Snažili sa vytvoriť nejaký tajný vysielač, rádio, tajné vysielanie. Snaha bielej légie bola napríklad vybudovať Slobodný vysielač, čo sa podarilo až neskôr. Konkrétne otcov zločin spočíval v tom, že jeden z tých organizátorov ho raz navštívil a čosi mu dal, nejaký mikrofilm s informáciami. Otec ho už ani nemal šancu doručiť, vedel, že po ňom idú. A toto stačilo na to, aby ho odsúdili na dvanásť rokov. V päťdesiatom deviatom bola amnestia, takže dva roky mu odpustili. Odsedel si desať rokov, najlepšie roky života. Od dvadsiateho ôsmeho do tridsiateho ôsmeho roku života.

foto: Reprofoto – zdarbuh.cz

Ako vnímala situáciu rodina?

 

Otec sa oženil, až keď ho prepustili. Mamka naňho desať rokov čakala. Jej čakanie vnímam ako veľké hrdinstvo. Otca po desiatich rokoch v januári prepustili a v júni sa s mamkou zobrali. Od mamky to bola veľká odvaha zobrať si čerstvo prepusteného väzňa. Ako deti sme potom vnímali to, keď prišli otcovi bývalí spoluväzni a bavili sa o tom, čo tam zažili. Vtedy sme s otvorenými ústami pri nich sedeli a počúvali. A tým nám teda už od detstva bolo jasné, že komunizmus je neľudský systém.

 

Pociťovali ste aj vy v detstve, že ste deťmi politického väzňa?

 

Samozrejme. Otca zatvorili po štátniciach, ale pred promóciami, takže nedostal inžiniersky diplom. Celý život robil v Nitre na pozemných stavbách inžiniersku robotu a riadil iných inžinierov, projektantov. No tým, že nemal diplom a titul, dostával iba stredoškolský plat. Aby otec uživil rodinu s piatimi deťmi, chodil ešte na večernú školu učiť diaľkarov.

Často sme to pociťovali tým, že otec ráno zavčasu išiel do roboty, potom išiel do školy a neskoro večer sa vrátil. Len preto, aby nám mal za čo kúpiť chleba a nejaké topánky. Museli sme žiť skromnejšie. Na druhej strane, skromný život človeku neublíži. Rodina drží viac pohromade.

Bolo pre nás vzácne, keď prišli bývalí mukli na návštevu. MUKL znamená muž určený k likvidácii. V komplexe jáchymovských baní bol aj tábor označovaný ako L, čiže likvidačný. Nejaký čas v ňom strávil aj otec. V tábore mal na starosti elektrické zariadenia baní a ťažných vecí. A kde je elektrika, tam sa stávajú poruchy. A raz nastala na elektrickom vedení nejaká porucha a otca obvinili zo sabotáže. Čo bol automatický dôvod na popravu. Aj keď oni popravy riešili jednoduchším spôsobom. Dali väzňovi smeti, ktoré mu kázali vyniesť na smetisko za bránou tábora. Pri vynášaní mnohí dopadli tak, že ich zastrelili. Do správy napísali zastrelený na úteku.

Môj otec ani nevie, komu ďakuje za to, že žije. Vedel, že bude musieť vyniesť smeti. V tom čase bolo v tábore veľa kňazov. Otec sa vyspovedal, čím sa tak trochu pripravil na smrť. Keď išiel s odpadkami na smetisko, hore na strážnej veži nejaký vojak so samopalom naňho mieril. Mieril na otca, ktorý vysypal smeti, vrátil sa naspäť, ale nestrelil. Kto to bol, čo ho k tomu viedlo, to sa otec už nikdy nedozvedel. Aj vďaka tomu, že ten neznámy nestlačil spúšť, sme ja aj moji súrodenci na svete.

foto: Wikimedia

Napriek tomu, že to bol pracovný a koncentračný tábor, boli povolené návštevy. Chodila vaša matka za vaším otcom?

 

Nie, ona tú možnosť nemala. Návštevy boli veľmi komplikované. Mamka bola z rodiny gréckokatolíckeho kňaza. V päťdesiatych rokoch likvidovali aj túto cirkev.

S návštevami bol problém, ale občas sa to dalo obísť. Bolo možné raz za čas poslať balík a stará mama upiekla koláč, do vnútra koláča zapiekla hostie. To sa pri kontrole nedalo nejako zistiť a vďaka tomu mohli kňazi tajne slúžiť omšu vo väzení.

 

Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že bane v Jáchymove sa zatvorili?

 

To, že sa zatvorili, sme ani nejako veľmi neregistrovali. Ťažba uránu patrila za socializmu medzi prísne utajované veci, takže to, že bane nefungujú, sme sa dozvedeli až o niekoľko rokov neskôr.

 

Mal váš otec problémy preto, že pracoval v blízkosti uránu?

 

Keď mal otec šesťdesiate narodeniny, povedal, že od tohto dňa je každý deň navyše ako dar od Boha. Napokon sa dožil sedemdesiatich troch rokov, viac ako očakával. Nebol v priamom kontakte s uránom, mal na starosti elektriku. Možno aj tá mu napokon pomohla v tom, že ho uchránila od veľkých dávok. A čo sa týka samotných barakov, kde ich väznili. To sa zlikvidovalo, takže keď padol komunizmus, boli sme tam pozrieť. Skoro všetko po zatvorení baní zrovnali so sebou, aby sa zahladili stopy po mučení ľudí.

 

Ako ste vnímali návštevu táborov?

 

To boli veľmi zaujímavé pocity. Keď sme tam boli, vedenie mesta z toho urobilo pamätník. Keď nám otec o tom rozprával, pred očami sa mu znova objavili všelijaké krutosti. Tábor L ostal. No jeho veža a dva hlavné tábory, Rovnosť a Nikolaj, v ktorých bol otec, sú zrovnané so zemou. Aj konfederácia politických väzňov z Nitry robí každý rok výlety do Jáchymova.

 

Vštepovali do vás vaši rodičia, že je dôležité na to pamätať?

 

To nebolo potrebné. Stačilo, keď prišli na návštevu ľudia, čo to zažili, a rozprávali. To bolo dostatočne silné, takže nejako špeciálne ešte rozprávať o tom, že treba na to pamätať, nebolo potrebné. Bola to samozrejmá vec. Počúvanie o zážitkoch z baní boli veľmi silnými skúsenosťami. Utvorili sme si tak názor na to, čo znamená komunistický režim. V škole nás učili, ako je všade inde na svete zle a nám je dobre. Ako nás sovietsky zväz zachránil a aká je to úžasná spoločnosť. Na začiatku taký malý prváčik by mal snahu tomu uveriť. Pre mňa bola rovnako dosť silná škola, keď som v šesťdesiatom ôsmom roku zažil príchod ruských vojakov. Vtedy mi hneď bolo jasné, o čo tu ide, keď poslali na nás armádu.

foto: Wikimedia

Spomínali ste, že vám to otvorilo oči. V čom teda vnímate najviac negatívne stránky komunizmu? V čom sa dnes žije lepšie a možno horšie oproti minulému režimu?

 

To najhoršie je práve to, že komunistický a nacistický režim, dva režimy, v ktorých obyčajný človek neznamená nič, je len číslo. Chýba úcta k ľudskej dôstojnosti. Jeden aj druhý režim sa snaží násilne zbaviť tých, ktorí sú mu nepohodlní. Boli sme štát obohnaný ostnatým drôtom. Nie preto, aby nám niekto z vonku neublížil, ale aby naši ľudia neušli z komunistického raja preč.  Už to svedčí o tom, že to nemohlo byť dobré. Je to svedectvo toho, že režim bol sám o sebe zlý. A základ toho, že režim bol zlý a neľudský, spočíva v tom, čo som spomínal, že Marx chcel vybudovať spravodlivú spoločnosť pomocou triednej nenávisti a pomocou likvidácie triednych nepriateľov. Tak sa spravodlivosť nikdy vybudovať nedá.

Režim ponúkal síce nejaké sociálne istoty, hovorí sa, že každý mal prácu. Nemal každý prácu, každý mal zamestnanie. Bola to umelá zamestnanosť. No keď si to človek porovná, rozprávalo sa o rovnosti o spravodlivosti. Dobre, niektoré detaily, niektoré drobnosti sa možno podarilo robiť lepšie, ale v princípe to bol režim založený na udavačstve, na tom, že sa človek bál. Do väzenia vás poslali aj za politický vtip. Mať svoj vlastný názor bolo nebezpečné. Žiadna iná filozofia okrem marxizmu nebola povolená. Keď sa človek prispôsobil systému, ako sa to hovorí, drž hubu a krok, tak si ľudia mohli užívať aj nejaké výhody, relatívne.

To povestné čakanie v radoch na banálne veci ako toaletný papier, keď poslednému v rade sa už neušlo. Mandarínky boli len na Vianoce. Nejde tu len o mandarínky ako také, bez nich sa dá žiť, ale samotný princíp, ľudia boli držaní v neustálom napätí. Na obyčajné auto sa niekedy čakalo aj desať rokov. Ani po ekonomickej stránke nebol sovietsky režim až taký zázrak, ako ho niektorí dnes ospevujú. Dnes funguje, hovorí sa tomu pamäťový optimizmus. Predsa len, vtedy sme boli mladí a mladý človek ľahšie znáša i kadejaké komplikované veci. A niekedy v pamäti práve tie dobré veci ostanú dlhšie. Ľudia si potom povedia, že sa žilo dobre.

 

A keď to porovnáte s tým, čo je teraz?

 

Keď to porovnám s tým, čo je teraz, najväčší problém vidím asi v otázke vziať zodpovedne život do vlastných rúk. Za komunistického režimu všetko riešila strana a vláda. Bola dovolená jediná politická strana, komunistická. Oficiálne figurovali aj iné, naoko, ale to bola len kamufláž. Všetci sme boli zamestnanci štátu. Podniky patrili štátu.

 

Napriek tomu, že teraz je doba dosť iná, vidíte nejaké podobnosti? Napríklad v spoločnosti?

 

Ešte k zodpovednosti dodám, že vtedy všetko riadil štát a ľudia si na to zvykli. Je to pohodlné, keď za človeka rozhoduje niekto iný, lebo nemá zodpovednosť.

Aj dnes, veľký a vážny problém je, že keď sa niekde vyskytne komplikácia, ľudia tvrdia, že by to mal vyriešiť štát. A pritom by mali problém riešiť ľudia. A nie že ja si založím ruky a vláda staraj sa. Toto je dôsledok komunizmu. Jeden z dôsledkov je aj stále pretrvávajúca neochota vziať vedome zodpovednosť do vlastných rúk.

Je to nepríjemná paralela. Vtedy človek nemal zodpovednosť, bol to protištátny čin, a teraz ľudia nechcú, pretože je to pohodlné.

Dnes je u nás divoký kapitalizmus, poznačený veľmi silnou sebeckosťou ľudí.

Vtedy bol človek zavretý a bez slobody, teraz dostal voľnosť, a tak si ide robiť, čo chce, bez ohľadu na druhých. A to je jeden z vážnych problémov dnešnej doby. Ľudia zabudnú, že sloboda v sebe nesie aj zodpovednosť.

 

Čo myslíte, ako by mali ľudia medzi týmito vecami korigovať? Alebo čo by mali robiť, aby zajtra bolo lepšie?

 

Čo by mali robiť? Práve zodpovednosť je kľúčová vec. To znamená, že vedieť aktívne vstúpiť do rozhodovania tam, kde rozhodnúť môžem. A rozhodovať nie sebecky a podľa nejakého krátkodobého pohľadu, ale zodpovedne. Pre také rozhodovanie je potrebné mať jasné hodnoty. Rebríček hodnôt nie taký, ako sa často vraví, že každý má svoje dobro a svoje svedomie, a to, čo je pre mňa dobré, pre druhého môže byť zlé. Ľudia zabudli na to, že sú určité hodnoty, ktoré sú trvalé a ktoré treba rešpektovať. Predovšetkým ľudská dôstojnosť. Ľudská dôstojnosť, ktorá prináleží každému, už len preto, že je človekom. Toto nám veľmi chýba. Keď sú tieto hodnoty od detstva v rodine a keď to ľudia vnímajú všade, kde sa dostanú, to je základom toho, aby nám bolo dobre.

Zlí a zákerní ľudia vždy a všade boli a budú. Tomu sa nevyhneme. S ľudskou zlobou sme a budeme vždy konfrontovaní. Len záleží na tom, nakoľko ľudia už od úplne obyčajnej, úplne malej úrovne zlobu tolerujú.

Vo vysokej politike sa často prejaví len to, čo je v malom bežné medzi ľuďmi. Politik je len niekoľkonásobok obyčajného človeka. To nie je iná kasta, to nie sú iní ľudia. Akurát má väčšie možnosti, znásobí sa jeho postoj, ktorý mal ako obyčajný človek. Má väčšiu moc, a tak môže urobiť viac dobra alebo zla. A to závisí práve od tolerancie na úplne najnižšej úrovni medzi obyčajnými ľuďmi.

Zdieľajte článok

Komentáre: