Divadelné predstavenie Meno nám ukazuje, prečo je pomenovať svoje dieťa Adolf zlý nápad

Obrat z hladko plynúcej večere na katastrofu býva hnacím motorom množstva komédií a inak tomu nie je ani v modernej adaptácii divadelnej hry Meno z pier francúzskych autorov Matthieu Delaporta a Alexandra de la Patelliera. Práve s ňou sa predstavilo Divadlo Andreja Bagara v aktuálnej sezóne Muži bez hraníc.

Že hra bude plynúť svižným tempom, je divákovi jasné už v prvých minútach, keď ho do deja zo zákulisia uvedie vtipným príhovorom hlas Vincenta (Martin Nahálka). Seba i ostatných členov slávnostnej večere predstaví sériou poznámok. Tie už od začiatku poskytujú istú predstavu, akým smerom sa bude dej uberať. Vzápätí sa ocitáme priamo v obývačke bytu Sorbonnského profesora literatúry Pierra (Branislav Matuščin) a jeho manželky Elisabeth alias Babou (Barbora Andrešičová). Ona je učiteľkou francúzštiny na základnej škole, on má zvláštny zvyk zakladať knihy do knižnice chrbtom dnu.

Pár (no najmä Babou) je v očividnom zhone, aby bolo všetko včas nachystané pre ich hostí: vychyteného realitného agenta Vincenta, brata Babou a jej najlepšieho priateľa Clauda (Tomáš Stopa), nezadaného trombonistu. Je síce zrejmé, že skupina sa stretáva často, táto konkrétna večera sa však koná pri príležitosti oznámenia mena Vincentovho očakávaného syna. Vincentovo odhalenie, že sa ho spolu s manželkou chystajú pomenovať Adolphe, vyvolá medzi ním a liberálnym profesorom vášnivú hádku. A tak kým sa na scénu dostane Vincentova tehotná manželka Anna (Andrea Sabová), oheň už je dávno na streche.

foto: Collavino

Predstavenie, v ktorom si každý nájde niečo pre seba

Napriek tomu, že ústredným motívom hry je meno, rozhodne sa tým nenecháva nijak obmedzovať. Na ono obávané meno je pozornosť upriamená najmä vo svojej prvej polovici. Tú je síce možné považovať za dynamickejšiu a v podstate humornejšiu, druhá za ňou však veľmi nezaostáva. Počas večere totiž prídu na pretras veci, o akých sa nikomu zo zúčastnených dovtedy ani nesnívalo. Podvádzanie, pretvárka, krádež témy doktorandskej práce, no i množstvo iných nečakaných právd – žiadna téma nie je tabu.

Pre diváka môže byť lákadlom najmä dokonale vyvážený pomer humoru a dramatickosti, ktorú Meno ponúka. Či už sa na sedadlách štúdia, na ktorého doskách sa predstavenie odohráva, ocitne milovník komédie alebo naopak divák preferujúci napätie, Meno je zárukou, že odíde spokojný. Dej je prešpikovaný vtipmi, pri ktorých sa lapá po dychu, no i scénami, ktoré vás prinútia sedieť na okraji sedadiel v očakávaní, čo príde ďalej. Humor prechádza od inteligentných podpichnutí po vtipy, ktoré svojou jednoduchosťou rozosmejú azda každého. Práve preto je Meno vhodné rovnako pre sviatočného návštevníka divadla aj pre náročného diváka.

foto: Collavino

Akýmsi bonusom, ktorý toto predstavenie poskytuje publiku, je lahodná vôňa marockých špecialít, ktoré postava Babou nepretržite vynáša z kuchyne na stôl. Stretávame sa so známym hummusom, falafelmi a kuskusom, no aj s takými pokrmami, o ktorých mnohí doposiaľ nepočuli – tchoutchouka, méchouia či tajine. Divákom sediacim v prvých radoch potom neostáva nič iné, než so škvŕkajúcim žalúdkom žiadostivo sledovať hodujúcich hercov.

Hra Meno autorského dua Matthieu Delaporta a Alexandra de la Patelliera vznikla v roku 2010 a premierovala v parížskom divadle Théâtre Édouard VII. Okamžite sa stala jedným z najnavštevovanejších  predstavení, dnes počet jej repríz presahuje 300. Pôvodné parížske prevedenie bolo nominované na šesť ocenení Moliére (francúzska národná divadelná cena). Okrem toho bolo predstavenie uvedené vo viac ako 30 divadlách po celej Európe a dokonca sa dva roky po svojej premiére dočkalo aj filmového spracovania. Film Meno sa stal v roku svojho uvedenia tretím najnavštevovanejším filmom a lokálne prekonal dokonca aj Avengerov. Toto predstavenie má teda naozaj všetky predpoklady, aby zaujalo a je už len na vás, či mu dáte šancu.

Zdieľajte článok

Komentáre: