Vnímanie sveta každého z nás je individuálne. Zatiaľ, čo jeden sa na okolnosti, ktoré ho obklopujú, pozerá čierne, iný vníma spektrum farieb, ktorými svet ako taký oplýva. O tom je aj inscenácia Mechanický pomaranč od autora Anthonyho Burgessa, ktorú prináša Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Hlavný hrdina Alex Chandler je v podstate iba obyčajným chlapcom, ktorý trávi voľný čas so svojou partiou kamarátov. Problémom je to, že spoločnosť sa na Alexovu obyčajnosť pozerá inak. A tak sa Alex so svojou družinou stáva akousi hrozbou či dokonca výzvou na nápravu. Podstata jeho činov je irelevantná. V hre ide o to, aby sa zaradil a znormalizoval. Podarí sa to?
Pôvodné, no predsa nové
Mechanický pomaranč nie je žiadnou novinkou. Od polovice dvadsiateho storočia, kedy toto dielo vzniklo, bolo už jeho prevedení viacero. Či už formou filmu, alebo divadelných inscenácií. No napriek tomu má divák v prípade nitrianskeho divadla pocit, že sa pozerá na niečo nové. Tento pocit navodzuje viacero aspektov. Najdôležitejšou črtou je to, že hlavná postava je stvárnená ženou. Vo všeobecnosti v tomto prevedení hrajú ženy mužské postavy a muži mužské i ženské. Ide teda o akúsi absurdnosť danej situácie. No to je len začiatok. Autori sa s celkovým príbehom vyhrali. Výkony hercov často zatieňuje chaotickosť, ktorá vyplýva zo zmeny postáv. Znakom zmeny postáv je zmena správania. Avšak, keďže správanie jednotlivých postáv je samo o sebe dosť irelevantné, je náročné zorientovať sa a vnímať tak celú hru ako čas oddychu a relaxu. Absencia rozprávača je zase nahradená samotnými hercami, ktorí svoje postavy uvádzajú sami.
Hra je zložito prepracovaná. Nachádza sa tam veľa scén, ktoré si musí divák dotvoriť sám. A tieto situácie tak pozíciu diváka posúvajú na tvorcu jednotlivých dejových línii. Hra sa odohráva na malom priestore. V štúdiu, kde sa kladie dôraz aj na interakciu diváka, napriek tomu, že do deja priamo nezasahuje. Náročného diváka určite potešia výborne prepracované svetelné efekty, ktoré zvýrazňujú a umocňujú dojem z celej scény. Odradiť môže občasná hlasná hudba. To by ani tak nevadilo. Problém je v nezrozumiteľnosti spievaného, poprípade kričaného textu.
Pocitu zmätenia taktiež napomáhajú rôzne zvukové efekty ako napríklad údery reťaze o steny. Príbeh je síce z obdobia, v ktorom mnohé technológie ešte neexistovali, no tvorcovia tejto inscenácie pridali aj moderné prvky. Zaujímavým aspektom celej inscenácie je mikrovlnka, ktorú má Alexova mama neustále pri sebe, aj keď nikto nevie prečo. Dej sa odohráva v súčasnosti, čím sa umocnil efekt potreby ovládania nezvládnuteľného a neprispôsobivého „teena“ so svojou partiou.
Alex mal svoj svet, v ktorom nevnímal svoje konanie ako niečo nesprávne. Napriek tomu mu bol udelený trest, kvôli ktorému sa dostal do väzby. Práve v čase odpykávania si svojho trestu sa Alex stáva kľúčom experimentu. Na hlavnom hrdinovi bol prevedený „neuropsychologický kastrát“. Spoločnosti sa teda podarilo dostať Alexa pod kontrolu. So záverom, ktorý proces nápravy priniesol, nikto nerátal. Tvorcovia inscenácie vytvorili vlastný koniec, ktorým upriamili pozornosť na slobodnú vôľu človeka. Druhé dejstvo, oproti prvému – príbehovému, však pôsobilo až priveľmi psychologicky. Monológy jednotlivých postáv, ktoré navzájom nesúviseli, prelínanie deja z pohľadu jednotlivých osôb a Alex, takmer vždy sediaci o úroveň vyššie ako ostatné postavy, pôsobili až nepríjemne mätúco a moralisticky.
Príbeh sa skončil a v konečnom dôsledku išlo len o fikciu. Alebo existuje reálna šanca, že sa príbeh Alexa skutočne odohrá a ľudia budú zbavení možnosti rozhodovať sa? To sa nedozvieme. No na doskách divadla sa odohráva psychologický boj, ktorý náročnému divákovi ponúka skrze inscenáciu Mechanický pomaranč možnosť zamyslieť sa nad samotnou podstatou našej slobody a násilia.
