Fascinuje ho vesmír, prevádzkuje prenosné planetárium a za úkazmi cestuje po celom svete. Astrofotograf Tomáš Slovinský porozprával aj o tom, že nie vždy sú jeho cesty úspešné a na každú cestu sa treba pripraviť.
Už od detstva sa zaujímate o nočnú oblohu a vesmírne úkazy. Kedy vznikol nápad, že sa začnete venovať práve astrofotografovaniu?
Je pravdou, že ma vesmír a nočná obloha od detstva fascinovali. No v mladom veku som sa tomu vôbec nevenoval. Serióznejší záujem prišiel v neskoršom veku. Vtedy som rád fotografoval a astronómii sa už venoval profesionálne, ako lektor a zakladateľ prenosného planetária. No a práve spojenie týchto dvoch záujmov vyústilo v astrofotografiu.
Aké boli vaše začiatky s astrofotografovaním?
Veľmi jednoduché. Snažil som sa využiť každú chvíľu s jasným nebom a trénovať svoje zručnosti. Veľmi som si užíval výlety a chvíle pod nočnou oblohou. To ma oslovilo najviac v tom, aby som pokračoval. A taktiež moja túžba zlepšovať sa.
Astrofotografia sa určite odlišuje od klasického fotografovania. Čo všetko zahŕňa astrofotografovanie?
Odlišuje sa, a celkom výrazne. Zatiaľ čo denní fotografi naháňajú čo najlepšie svetlo, ti noční zas čo najväčšiu tmu. Snímky prirodzene musia vznikať na miestach s čo najtmavšou nočnou oblohou bez svetelného smogu. Taktiež s obľubou používam mierne upravený fotoaparát. Ten zachytí širšie spektrum svetla než klasický fotoaparát, ktorý je už od výroby nastavený, aby sa jeho obraz čo najvernejšie podobal videniu ľudských očí.
Okrem toho, že sa venujete fotografovaniu vesmírnych úkazov, ponúkate aj astrofotografiu na mieru. Čo to zahŕňa? Na čo sa majú ľudia pripraviť, ak chcú takýto typ fotografie?
Úprimne, tomuto druhu fotografie sa až tak často nevenujem. Je to vlastne možnosť objednať si samotné fotografovanie páru alebo jednotlivcov pod nočnou oblohou, ktoré ponúkam. No ja, paradoxne, sa venujem radšej fotografovaniu, ktoré „nevynáša”. Dáva mi to v tvorbe omnoho väčšiu slobodu.
Ako prebieha proces prípravy na fotografovanie, okrem toho, že prebieha za tmy?
Príprava môže byť veľmi jednoduchá, no i vskutku sofistikovaná v závislosti od konkrétneho fotografovania. Svoje cesty si plánujem podľa dostupných astronomických úkazov, kvality nočnej oblohy, počasia, či prírody a kompozície. Na Slovensku rád chodím napríklad do Nízkych Tatier či Polonín.
Koľko času vám zaberie, kým odfotíte vesmírny úkaz?
Sekundy i dni. Sú úkazy, respektíve kompozície, ktoré stačí doslova cvaknúť. Byť v správny čas na správnom mieste. To platí rozhodne pre všetky druhy úkazov. No sú i také úkazy, ako meteorické roje. Tie sa snímajú po dobu niekoľkých nocí a následne niekoľko dní až týždňov prácne spracovávajú.
Prečítajte si tiež: Nebo nad Štiavnicou: Počas vojny sa deti chodili zahrievať práve do nášho domu
Za vesmírnymi úkazmi musíte často cestovať po celom svete. Máte nejakú cestu, na ktorú si rád spomínate? A aký úkaz ste tam išli fotografovať?
Rád si spomínam na cestu do Čile. Je to vlastne krajina, ktorá ma opakovane veľmi láka. No, paradoxne, moja cesta obsahovala i obrovské sklamanie v podobe neúspešného úkazu. V decembri minulého roku som sa vybral za úplným zatmením Slnka, ktoré žiaľ, kvôli počasiu nebolo možné z celého územia Čile pozorovať. Na druhú stranu som si nesmierne užil výlet i samotnú južnú nočnú oblohu, a preto na to napriek neúspechu spomínam veľmi rád.
Čo všetko je potrebné poznať predtým, ako vycestujete niekam za vesmírnym úkazom?
Poznať základy astronómie, meteorológie a to, ako „funguje” nočná obloha, je nesmiernou výhodou. Človek si nielen dokáže lepšie daný úkaz a cestu naplánovať, no výlet si omnoho viac užije. Cesty „na istotu” sú omnoho lepšie, než čakať kdesi pár kilometrov za mestom, že uvidím a vyfotografujem nádhernú oblohu.
Máte na Slovensku miesto, kde vás nočná obloha zaujala natoľko, že sa tam rád vraciate?
Rád sa vraciam do Polonín. A to najmä z dôvodu, že sa jedná o najtmavšie miesto na Slovensku. Nádherné sú však i Nízke Tatry, Orava, Muránska Planina či Veľká Fatra. Na všetkých týchto miestach je krásne vidieť Mliečnu cestu i množstvo slabých hviezd.
Stalo sa vám niekedy pri fotografovaní aj niečo nebezpečné?
Klop klop – zatiaľ našťastie nie. Je pravdou, že som sa viackrát ocitol na miestach s nebezpečím, kde mi nebolo všetko jedno, no zatiaľ som žiadnej reálnej hrozbe nečelil. Teda, až na pár konfliktov s nechápajúcimi ľuďmi, ktorí si mysleli, že namiesto fotografovania pytliačim a vyhrážali sa mi podivnými vecami.
Vaše astrofotografie nezostali bez povšimnutia a dostali ste za ne hneď niekoľko ocenení. Jedným z nich je aj ocenenie od NASA, keď ste vyhrali už päťkrát snímku dňa. Ako toto oceňovanie funguje?
Už šesťkrát. Je to vlastne rubrika vedená dvoma dlhoročnými pracovníkmi NASA, astrofyzikom a profesorom, a to od roku 1995. Je to zároveň najväčšia internetová galéria astronomických snímok. Každý fotograf tam môže zasielať snímky, ktoré uzná za vhodné. Dostať sa do výberu však nie je vôbec jednoduché – medzi zohľadňovací faktor patrí napríklad edukatívna hodnota či výnimočnosť danej snímky.
Okrem fotografovania prevádzkujete aj prenosné planetárium. Ako to celé vzniklo?
Celé to vzniklo veľmi netradične, keď som spoznal moju terajšiu kolegyňu na psom výcviku. Ona ako astronómka rozprávala o svojich nápadoch, ktoré mňa vtedy veľmi zaujali. Slovo dalo slovo, ja som predal svoje auto, pár rokov jazdil na starom Favorite a kúpil planetárium. Je to už 5 rokov, čo na školách robievame premietania a prednášky zo sveta vesmíru a prírodných vied.
V planetáriu tiež robíte prednášky pre deti aj dospelých. Čo všetko sa ľudia môžu dozvedieť pri návšteve takéhoto planetária?
Našou hlavnou témou je vesmír, no máme i prírodné programy. Diváci si môžu vybrať zo širokého spektra náučných a zážitkových programov. Naša najväčšia špecializácia a samotná myšlienka projektu smeruje k školám, kde sa snažíme skvalitniť samotný vyučovací proces touto interaktívnou formou vzdelávania. A dúfam, že sa nám to aspoň z časti darí.
Titulná fotografia: osobný archív Tomáša Slovinského
