Keď sa stretne partia ľudí s rovnakou chuťou spoznávať nové miesta, nemôže to skončiť zle. Príkladom je aj partia mladých ľudí, ktorí v nasledujúcich riadkoch porozprávajú svoje zážitky z ich ciest a navnadia mnohých z nás, aby sme sa vydali spoznávať krásy tohto sveta.
Mirka, Kika a Jožko porozprávali o svojich zážitkoch z ciest, a aj o tom, ako pre pandémiu museli zrušiť niekoľko výletov do zahraničia, no o to viac si vychutnali tie na Slovensku. Najbližšie majú namierené k severským krajinám či polárnej žiare a takisto plánujú výstup na štvortisícovku.
Čo vás priviedlo k cestovaniu?
Mirka: Od detstva sme cestovali s rodičmi. Mali sme zásadu nikdy nejsť na rovnaké miesto dvakrát. Zo začiatku to bol vždy iný kút Slovenska a neskôr sme takto spoznávali Chorvátsko. Postupom času ma zavolal kamarát na výlet do Slovinska, kde som nikoho nepoznala. Veľmi som uvažovala, čí ísť. Teraz to považujem za jedno z najlepších rozhodnutí. Práve vďaka týmto ľuďom som začala objavovať krásy skutočného cestovania. Sme veľmi dobrá partia s podobnými hodnotami, preto nám je spolu skvelo.
Kika: K cestovaniu ma priviedli priatelia. Nie som ten typ, čo sa zbalí a vyberie sa sám do sveta. Na prvý väčší výlet ma zavolali kamaráti, ktorých zavolal iný známy. Ten pozval aj ďalších ľudí, takže niektorí sme sa videli prvýkrát v živote na benzínke pred hranicami a vybrali sme sa spolu na týždenný trip.
Jožko: Určite to bol môj ocino. Keďže pochádzam z veriacej rodiny, nedeľa bola pre nás dňom pokoja a oddychu. Každú nedeľu po svätej omši sme išli s ocinom buď na dlhú prechádzku, na hríby, na bicykel, na rôzne zrúcaniny hradov v okolí a cez zimu sme si privstali a išli sme sa lyžovať. Ďalej to pokračovalo na strednej škole, keď turistika s partiou vždy vyhrala nad učením sa. Ale to bolo vždy v rámci Slovenska. Neskôr prišla prvá ponuka do zahraničia. Tou bola štvortisícovka – Matterhorn (áno, to je tá z Toblerone čokolády).
Prezraďte nám váš najúsmevnejší cestovateľský zážitok, na ktorý si spomínate.
Mirka: Často sa smejeme, ale skoro vždy ide o taký interný humor, ktorý je v dobrých partiách neodmysliteľný. Ale ak si mám spomenúť na konkrétny zážitok, tak mám rada jeden z Malty. Bola to naša prestupná stanica na ceste domov zo Santiaga de Compostela, kam sme pešo putovali šesť dní a boli sme zbalené len v malých ruksakoch, samozrejme s vecami do každého počasia. Na Malte bolo horúco, preto sme sa rozhodli ísť na pláž. Ako to býva vždy pri ceste naspäť, ruksaky sú plnšie ako na začiatku, preto sme si mikiny a bundy niesli v rukách. Prišli sme na pláž, kde bolo veľa ľudí a naše bundy sme stále zvierali v rukách. Čudné pohľady sme sa snažili ignorovať. Bundy sme rozprestreli ako deky, prezliekli sme sa do plaviek a opaľovali sa. Pri odchode z pláže sme mali piesok na každom mieste. V zimných bundách, mikinách, v malých ruksakoch… Hrozné. Spomínam si ešte na jeden zážitok, ku ktorému sa rada vraciam. Boli sme vo Švajčiarsku a jeden kamarát mal deň blbec. To som ešte nezažila, mať takúto smolu v intervale dvadsiatich štyroch hodín. Hneď ráno zistil, že si turistické topánky zabudol na Slovensku. Keďže sme mali naplánované ferraty a výstupy, nezostávalo mu nič iné, len si rovnako kvalitné a so švajčiarskou prirážkou kúpiť. Asi tak o desať minút otváral konzervu, ktoré celá skončila na ňom. Zhoreli mu raňajky. Jediný nevedel nájsť miesto na parkovanie. Presúvali sme sa na dvoch autách a on dostal defekt. Tri baby sme si rozložili deku na trávu a siedmi chalani opravovali defekt, respektíve dvaja, ostatní sa skláňali a chlapsky prikyvovali. A tak sa to nieslo až do večera. Prvýkrát som videla reálnu podobu smoly.
Kika: Veľmi sme sa zasmiali pri ceste späť z ferraty na Martinkách u nás na Slovensku. Ferrata začínala inde, ako končila, takže späť k autu sme sa museli dostať po uzavretej ceste, priechodnej iba pre autá s povolením, a potom autobusom. Cestou po uzavretej ceste sme už mali naozaj dosť a zo zúfalstva a srandy sme sa pokúsili stopovať auto (nikdy predtým sme to neurobili). Na naše prekvapenie ochotný pán zastavil a ponúkol sa, že nás bez problémov zvezie. Až potom sme si všimli, že pán má v aute troch jazvečíkov, ktorí sa z nás veľmi tešili a celú cestu po nás skákali. K autu sme sa museli dostať ešte autobusom, do ktorého sme nastúpili komplet od srsti.
Jožko: Už teraz sa smejem pri spomienke, keď sme s partiou zostupovali z Krížnej vo Veľkej Fatre a ja som sa šmykol a vykĺbil si rameno. Báli sme sa zavolať vrtuľník, lebo sme neboli poistení. Tak som aj s vykĺbeným ramenom zostúpil až k autu. Takisto si spomínam, ako sme sa raz v januári vybrali na Zbojnícku chatu. Počasie bolo čoraz horšie a snehová pokrývka stúpala. Kamarátka Majka si zničene sadla do snehu, že nemôže ísť ďalej, lebo má otlak na nohe. Snažili sme sa to vyriešiť, ale keďže mala troje nohavice a pančuchy, a ja som chcel byť úctivý a empatický, dohodli sme sa, že sa nebude vyzliekať, ale dá dole topánky a pančuchu jednoducho odrežeme. Takže teraz vždy, keď ideme okolo toho miesta, smejeme sa, že sme tam rezali pančuchu. A mimochodom, ako sme otlak ošetrili a Majka mohla pokračovať, asi o dvesto metrov nás otočila skupina horolezcov, že je to nepriechodné a musíme sa vrátiť. Nevadí, náhradné plány sú niekedy lepšie ako pôvodné. Bol to super výlet.
Ktoré miesta z tých navštívených sú podľa vás najkrajšie?
Mirka: Hory, hory a ešte raz hory. Akékoľvek. Milujem hrebene hôr. A je mi jedno, či slovenské alebo švajčiarske. Ale ak mám byť konkrétna, tak na Slovensku vrch Vysoká vo Vysokých Tatrách, pretože je to, podľa mňa, najkrajší vrch, aký na Slovensku máme. Vždy som sa naň pozerala a túžila tam ísť. Raz som výstup dostala ako darček k narodeninám a bola to dokonalá turistika. Nádherné výhľady, najkrajší kríž na vrchole, vyššia náročnosť a možnosť opäť si dokázať viac. V zahraničí to bol Triglav pre neuveriteľný výhľad a Grosser Donnerkogel v Rakúsku, ale tiež pre subjektívne pocity. Zistila som, že som oveľa fyzicky aj psychicky silnejšia, než som si myslela. Adrenalínový zážitok bol top a utuženie priateľstva taktiež. Lebo ak máš dosť čo robiť sám so sebou a vidíš, že tvoji kamaráti potrebujú pomoc, v zdravom priateľstve pozeráš na druhého, nie na seba. Nájdeš v sebe silu, o ktorej si netušil, že ju máš, a šplháš hore. Možno nie preto, aby si mu fyzicky pomohol, ale aby ťa počul, ako mu kričíš, že to dokáže. A dokázal.
Kika: Pre mňa sú najkrajšie hory v akejkoľvek podobe. Najviac ma očarili Dolomity v Taliansku, ale aj nádherné Júlske Alpy v Slovinsku.
Jožko: Vrch Vysoká vo Vysokých Tatrách. Bol som tam niekoľkokrát, ale naposledy si pre nás pripravila nádhernú scenériu. Počasie bolo premenlivé, ale oblaky dotvárali takú atmosféru, že až. A ako druhé miesto sem radím Dufourspitze vo Švajčiarsku, pretože to je zatiaľ najvyššia nadmorská výška, na akú som sa dostal. Skvelý zážitok.
Existuje miesto, kam by ste nešli nikdy a, naopak, miesto, kam by ste šli niekoľkokrát?
Mirka: Neexistuje miesto, na ktoré by som dostala pozvanie a odmietla by som. Vďaka folklórnemu súboru som sa dostala na Ukrajinu, kam by som si sama asi letenku nekúpila a považujem to za jeden z najväčších cestovateľských zážitkov. A miesto, kam by som išla niekoľkokrát? Ako som už spomínala vyššie, nerada opakujem miesta, pretože si myslím, že na svete je veľmi veľa miest, ktoré treba pochodiť. Za tie, ktoré som už navštívila, som vďačná, ale zároveň som pripravená na nové. Ak by som si však mala vybrať, tak určite horské chaty na Slovensku, ktoré majú svoje čaro aj po stýkrát, napríklad Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Chlebom a podobne.
Kika: Nelákajú ma krajiny v Ázii a nikdy by som nešla do štátov, kde sú aktuálne vojnové konflikty. Do európskych krajín, hlavne do alpských oblastí, sa rada vrátim hocikedy.
Jožko: Určite neexistuje také miesto, na ktoré by som sa nechcel pozrieť. Každé cestovanie mi niečo prinesie. Najradšej sa vraciam na Veľký Rozsutec. Je blízko, je pomerne ľahko dostupný a sú odtiaľ krásne výhľady. Navyše výstup v zime je úplne super.
Bez ktorých vecí by ste na cesty nikdy nešli?
Mirka: Bez mobilu, externej nabíjačky a kábla, čelovky, nožíka a konzervy tuniaka.
Kika: Určite by som nešla na cesty bez spacáku.
Jožko: Bez partie. Nerád chodím sám.
Podľa čoho si vyberáte, kam pôjdete?
Mirka: Destinácie neopakujeme, vyhľadávame nové miesta, často zavážia aj recenzie a hodnotenia na horských stránkach. Hľadáme miesta aj tak, že plánujeme viac dní zostať v jednom kempe a z neho sa presúvať, čiže pátrame po zaujímavých miestach blízko seba, ale už sme boli aj každú noc inde.
Kika: Výber cesty nechávam väčšinou na priateľoch.
Jožko: Sú miesta, kam človek rád chodí a vie sa na ne kedykoľvek vrátiť, ale treba hľadať aj nové, zaujímavé, neprebádané. Práve takéto miesta môžu byť v budúcnosti tie, na ktoré sa budeme chcieť znova vrátiť.
Auto, vlak či lietadlo?
Mirka: Dokážem sa zbaliť aj do kufra, a ak to má byť ďaleko, tak určite lietadlo. Ale auto je v cestovaní skvelé. Môžeš mať veľa vecí v aute, zastaviť, vybrať, spať v ňom a ako žena oceňujem zrkadlá na turistike.
Kika: Závisí od toho, kam. Najpraktickejšie je cestovať autom, môžeš si zbaliť všetko, čo treba. Do auta sa to vždy zmestí. Ak však chceme ísť niekam ďalej, lietadlo je nevyhnutné.
Jožko: Autom. Zastavíš, kde chceš, všetko doň napraceš a máš to aj poruke. Navyše som zistil, že s takou dobrou partiou, ako máme, je úplná zábava. Naša cesta sa stáva samotným cieľom.
Stalo sa niekedy, že vás pri cestách niečo vyplašilo a nakoniec sa z toho vykľula úplná banalita?
Mirka: Banalitou by som to asi nenazvala, ale keď sme spali na Téryho chate, vykonávala sa v noci záchranná akcia kvôli strateným poľským turistom, no záchranári pre zlé počasie nemohli od chaty pokračovať. Takže okolo jednej v noci prišli na chatu a ubytovali ich s nami na izbe. Asi dve hodiny sme sa rozprávali s členom záchranného tímu, ktorý nám hovoril o svojej práci a ja som vtedy pochopila, že to, čo robí, je naozaj poslanie, vyžadujúce si oddanosť. Odvtedy mám pred nimi obrovský rešpekt a majú môj obdiv. Nikdy nepreceňujte svoje sily. Potom takýto tridsaťročný človek kvôli vám zanechá doma svoju ženu, deti a vyberie sa vás hľadať do zimy a tmy, do veľmi nepriaznivého počasia, pričom dobre vie, že hory vo svojej sile vyhrávajú. Hlavne všetko s rozumom a cestovanie bude skvelé!
Kika: Pri tejto otázke som si spomenula na stádo kráv, ktoré sme nečakane stretli, keď sme peši putovali do Santiaga v Španielsku. Niekoľko metrov sme kráčali po úzkej ceste spolu s kravami. Našťastie si nás veľmi nevšímali a my sme sa na nich dobre zasmiali.
Jožko: Boli sme s kamarátom na skalách a ja som liezol ako prvý. Bez problémov som sa dostal hore, on šiel za mnou. Pozrel som sa dole, bol už tesne pred vrcholom, blízko mňa. Zrazu som videl, ako sa mu šmýka noha a on automaticky vystrel ku mne ruku. Ja som mu ju bez váhania podal. Spoločnými silami som ho dostal na vrchol, avšak uvedomil som si, že som sa zabudol zaistiť. Určite to spätne za banalitu nepovažujem. Ak by ma stiahol, padali by sme niekoľko metrov, avšak adrenalín vie dodať obrovskú silu.
Obmedzila vás pandémia pri cestovaní?
Mirka, Kika, Jožko: V rámci Slovenska určite nie. Vždy sme si našli čas a miesto, kam sa oplatí ísť na Slovensku a kde nebude veľa ľudí.
Titulná fotografia: osobný archív Miriam, Kristíny a Jozefa
