Fotografovanie ako také je umenie. Keď sa však stretne talentovaný fotograf s nevídaným nápadom, vzniká z toho jedinečný projekt. Práve takým sú aj Krojované bábätká, ktoré sú už roky úspešné na Slovensku i vo svete.
Ako sa fotograf dostane k nápadu, akým sú Krojované bábätká?
Neviem, ako sa iní fotografi inšpirujú, ak chcú prísť na trh s originálnym nápadom, preto môžem povedať len za seba. U mňa bola cesta ku krojovaným bábätkám až príliš jednoduchá a po určitom momente veľmi jasná. Novorodeneckej fotografii som sa venovala približne rok-dva. Hneď nato ma začal nudiť jeden smer, ktorým sme sa všetci uberali. Cítila som, že potrebujem tvoriť umenie, ktoré pochádza odo mňa, nie to, ktoré vidím u amerických či austrálskych newborn-fotografiek. Ako každý umelec, tak i ja som sa potrebovala stíšiť. Pamätám si, ako som sa modlila a prosila, aby som mohla v plnej miere realizovať svoju kreativitu a nech som vedená celkom novým, originálnym a jedinečným smerom. O toto som prosila denne, niekoľko mesiacov. Prišli moje narodeniny, dostala som bábiku v kroji a pri prvom pohľade na ňu som presne vedela, ktorým smerom sa asi začne uberať svet mojej fotografickej tvorby.
Máte stáleho krajčíra/krajčírku, ktorá vám a vašim detským modelom kroje vyšíva? Ako vznikajú tieto malinké kroje?
Vieme, že takmer každá obec na Slovensku má vlastný kroj. Ak sa rozhodnem pre konkrétny kroj, vyhľadávam ľudí, ktorí bývajú v danej lokalite, aby kroj vznikal v domácom prostredí a aby bol tvorený rukami vyšívačky, ktorá sa striktne pridŕža všetkých pravidiel. Kroje pre bábätká sú autentické miniatúry krojov dospelých. Čo kroj, to iná výšivka, iné pravidlo, iný postup či spôsob obliekania. Preto je veľmi dôležité, aby mi napríklad čičmiansky kroj vyhotovila domáca pani z Čičmian. Vyhľadať si šikovné ruky vždy v novej lokalite je priam umenie. No a neskôr, keď mám kroj približne po pol roku až roku vyšitý, sama sadám za šijací stroj na niekoľko týždňov, aby som ho skompletizovala. Našťastie, moja mamina je krajčírka a je mi veľmi nápomocná.
Pomáha vám niekto pri realizácii projektu Krojované bábätká, napríklad pri samotnom fotení alebo pri úprave fotiek?
Projekt Krojované bábätká je výsledkom práce mnohých šikovných rúk – od vyšívačiek, krajčírok, cez šusterské či rezbárske umenie. Vždy závisí, aký námet si vymyslím. Podľa toho oslovujem jednotlivých umelcov, aby sme spolu vytvorili autentické slovenské diela, ktoré vystihujú život a bežné práce našich predkov. Čiže na prípravnej fáze, tvorbe krojov a rekvizít, sa podieľajú viacerí umelci, ale samotné fotografovanie a úpravu fotografií realizujem samostatne.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu ako takému?
Môj dedko okrem toho, že bol krajčír, bol aj fotograf. Dodnes mám od neho mnoho fotografií a táto jeho práca ma fascinovala od detstva. Keď vyvolával fotografie vo svojom domácom prostredí, obdivovala som, ako je to možné, že to tak krásne dokáže; ľudovo povedané, na kolene. A tak som zatúžila po svojom fotoaparáte, ako samouk som si študovala fotografické knihy a postupne som začala fotografovať prírodu, zvieratá, až som prešla k ľuďom a svojej typickej novorodeneckej línii.
Myslíte si, že v súčasnosti, vzhľadom na technické vymoženosti, to majú fotografi ľahšie ako ľudia, ktorí fotografovali v minulosti?
Všetko v živote so sebou nesie svoje výhody i nevýhody, a myslím, že rovnako i vo fotografovaní. Dávnejšie sa fotografie upravovali dlhé hodiny v tmavej komore, dnes sa postprodukcia presunula do formy grafických úprav v počítači. Rozhodne dnes dokážeme vo fotografických programoch tvoriť scény a efekty, na ktoré sa v minulosti ani nepomyslelo. Avšak, keď si prezerám starodávne čierno-biele fotografie, takmer vždy sa pýtam, ako toto mohol v danej dobe niekto tak nádherne dokázať.
Čo by mal človek urobiť preto, aby sa stal profesionálnym fotografom?
Veľa fotiť. Je to jediná cesta. Človek sa potrebuje „vyfotiť“, aby objavil konkrétny štýl, ktorý mu absolútne sadne.
Pamätáte si na svoje prvé profesionálne fotenie?
Určite áno. Pamätám si veľmi dobre hlavne trému a zodpovednosť, ktorú som cítila. Bola to stužková slávnosť GCM v Nitre. Keď som odovzdala hotovú prácu a počula som, ako sa fotografie páčili, mala som v srdci radosť a vďaku, akú snáď nikdy predtým.
Ako prebieha fotografovanie krojovaných bábätiek od objednávky až po finálne fotky? Koľko času zaberie?
Fotografovanie novorodencov v krojoch je zdĺhavý proces, ktorý si vyžaduje predovšetkým kvalitnú prípravu. Na samotnom začiatku si mamičky najneskôr mesiac pred pôrodom rezervujú termín. Počas tohto mesiaca dohadujeme, v akom kroji budeme dieťatko fotiť, aký námet si želajú, pripravujem rekvizity, aby som vedela naaranžovať scénu v ich domácnosti. Za bábätkami cestujem po celom Slovensku. Keď sa bábätko narodí, ešte z pôrodnice sa mi mamička ohlási a dohodneme si konkrétny deň fotenia. Následne balím komplet celé auto, v domácnosti pripravím kulisu, oblečieme bábätko a čakáme na jeho tvrdý spánok. Až potom sa začína samotná práca s bábätkom – jeho polohovanie a modelovanie do najkrajších póz. Samotné fotografovanie trvá približne štyri až šesť hodín, podľa spolupráce dieťatka. Počas týchto hodín sa detičky kŕmia, prebaľujú a ja mením scénu a prezliekam kroje. Až po tom, čo je potrebné opäť po fotení všetko upratať na svoje miesto, začína tvrdá práca za počítačom. Sú to hodiny a dni, kým graficky spracujem jednu zákazku. Práca s novorodencami je náročná aj v tom, že je potrebné vyrobiť miniatúrky rekvizít. Mám rada, keď na fotenie bábätiek využívam muzeálnu scénu. Avšak v múzeách je všetko, samozrejme, stavané pre dospelých a je naozaj niekedy potrebné ísť až tak ďaleko, že mi stolár vyrába miniatúry napríklad starodávnej postieľky, plte, kresla a podobných artefaktov ľudového umenia.
Čakali ste, že Krojované bábätká budú mať taký úspech?
Určite nie. Naozaj by som si nepomyslela, že sa projekt Krojované bábätká vyvinie do takýchto rozmerov. Je to pre mňa veľká radosť, že naozaj v mnohých európskych štátoch, ale i na iných kontinentoch, napríklad v Amerike či Austrálii, mohli ľudia obdivovať tradičné oblečenie tak malého štátu, akým je Slovensko.
Čítala som článok, kde vás prirovnávali k fotografke a návrhárke Anne Geddes. Vidíte tam podobu aj vy sama?
Myslím, že každý fotograf má vlastný rukopis. Anna Geddes má perfektnú tvorbu, ktorá sa presadila naozaj v celom svete. Úprimne, je to pre mňa česť, keď ma média nazývajú slovenskou Annou Geddes.
Kde sa môžu obdivovatelia Krojovaných bábätiek stretnúť s vašou prácou?
V súčasnosti je pre pandémiu situácia s výstavami viac-menej stopnutá. Hoci sa mi črtá výstava v neďalekom Nemecku, uvidíme, či to situácia umožní. No moju prácu je možné vidieť na webovej stránke www.krojovanebabatka.sk.
V uplynulých rokoch ste s Krojovanými bábätkami vydali aj kalendár. Aké mal ohlasy?
Áno, tlačila som tri ročníky kalendárov. Posledný bol tlačený pre jubilejný rok 2020. Kalendáre boli veľmi žiadané ako na Slovensku, tak i v zahraničí. Posielala som mnohé do rôznych štátov v rámci Európy, ale predávali sa i v USA, kde som mala výstavu.
Plánujete kalendár aj na rok 2022? Plánujete aj iný projekt s Krojovanými bábätkami?
Tlač kalendárov už nechystám, mám však v srdci túžbu po novom projekte s krojovanými, ale je to práca na roky, tak dopredu ešte nebudem hovoriť. Prezradím len toľko, že v zbierke mám aktuálne 56 miniatúr autentických ľudových krojov. Toto číslo si zaslúži naozaj už niečo väčšie.
Myslíte si, že na Slovensku tradície (folklór, atď.) postupne vymierajú, alebo je ešte stále dosť (mladých) ľudí, ktorí ich zachovávajú a posúvajú ďalej?
Nevymierajú, práve naopak. Folklór, zberateľstvo krojov, čepčenia a iné ľudové tradície ožívajú ako na Slovensku, tak aj v zahraničí. Viem o mnohých slovenských komunitách žijúcich v zahraničí, kde dokonca organizujú i páračky, aby si pripomenuli tradície našich predkov. Tak je tomu aj na Slovensku, ľudia sa radi vracajú ku svojim koreňom a sprítomňujú dávnu minulosť.
Čomu sa venujete, ak práve nefotíte?
Keďže je moja práca fyzicky dosť náročná, obzvlášť na chrbticu, posilňujem svoje svalstvo cyklistikou, lezením na skalkách či umelej stene, a tento rok som si veľmi zamilovala paddleboarding. Okrem športu mám rada i hudbu. Každý deň hrám na fujaru, aby som na výstavy krojovaných bábätiek mohla priniesť viac rýdzo slovenského.
Titulná fotografia: archív Moniky Klučiarovej
