Henrich Grežo pôsobí ako vyučujúci na Katedre ekológie a environmentalistiky FPV UKF v Nitre. V rozhovore porozprával, čo nás čaká, ak ľudstvo nezmení správanie voči planéte. Taktiež poradil, čo konkrétne môžeme zmeniť a či má zmysel začať od seba.
Na UKF v Nitre učíte na Katedre ekológie a environmentalistiky. Čo vás viedlo práve k ekológii?
Moja cesta nebola celkom priamočiara a v závere som skončil magisterské štúdium s trochu prekvapivou kombináciou informatika a ekológia. Celý názov katedry znie Katedra ekológie a environmentalistiky. Ja skôr inklinujem k štúdiu vzťahov, kde figuruje aj človek. Práve jeho činnosť je dnes možné vyhodnocovať vďaka informačným technológiám. Môžeme dokonca konštatovať, že často ide o veľmi náročné operácie, kladúce vysoké požiadavky na hardvér, čo ma dosť fascinuje.
Na čo sa snažíte prednášky najviac zameriavať?
Pri študentoch mi ide primárne o to, aby sa naučili samostatne myslieť a riešiť úlohy. Bez ohľadu na to, akú tému s nimi preberám. Zhodou okolností mám naozaj široký záber, od technicky znejúcich predmetov až po filozoficky ladené. Za najdôležitejšie považujem používanie ich mentálneho potenciálu. Mnoho vecí v živote a fungovaní (aj našej krajiny) už na prvý pohľad nevykazuje známky logiky a treba s tým systematicky bojovať. Tiež sa v študentoch snažím vzbudiť pocit osobnej zodpovednosti za veci, ktoré dokážu ovplyvniť.
Snažíte sa študentov motivovať k tomu, aby žili ekologicky?
Snažím sa ich nasmerovať k životnému štýlu, v ktorom dokážu realizovať svoje potreby a zároveň sa správať zodpovedne. Chcem, aby aj kontroverzné témy videli z iného uhla pohľadu. Život nie je čiernobiely a v každodenných dilemách sa človek môže stratiť. Východisko možno nájsť v diskusii, ktorá je asi najdôležitejším nástrojom v rámci šírenia osvety.
Prečítajte si aj: Jednorazové verzus udržateľné plasty. Čo sa oplatí viac?
Čo si myslíte, zvýšil sa u študentov záujem o ekologické témy?
Myslím, že verejnosť vníma, že niečo také existuje. Ak by sme hodnotili záujem o štúdium iba cez optiku počtu prihlásených študentov, nemôžeme súperiť s disciplínami, ktoré sú viac v kurze, napríklad informatika. Mňa ale teší, že stretávam študentov, ktorí majú skutočný záujem o problematiku, pretože kvalita je to, čo potrebujeme.
Možno vnímate, že ekologické témy sa dostávajú v spoločnosti do popredia. Svedčí o tom aj petícia Klíma ťa potrebuje. Ako túto petíciu vnímate? Má podľa vás zmysel?
Úprimne sa priznám, veľmi túto petíciu nereflektujem. Vlastne sa ku mne vôbec nedostala. Ale je možné, že veľa tém z mediálneho priestoru ma úplne obchádza. Používam len nevyhnutné minimum sociálnych sietí a televíziu takmer vôbec nesledujem. Ak ide o dobrú vec, samozrejme, nemám nič proti. Environmentálne témy si nachádzajú cestu na povrch, lebo by sme museli byť slepí, ak by sme nevideli, že mnohé veci nerobíme správne.
Ako vnímate situáciu so životným prostredím, ktorá je veľmi kritická?
Ľudia sa svojou činnosťou vzďaľujú od prirodzeného. Vidno to zo skutočnosti, že za prírodou cestujeme – až do tej miery je krajina zmenená. S tým súvisí aj množstvo umelých látok, ktoré v prostredí cirkulujú. Dobre to ilustruje stav podzemných vôd. Sú miesta, kde vo viacerých sledovaných ukazovateľoch nastala pozitívna zmena, zároveň v nich možno nájsť celkom nové škodliviny, v mnohom ešte horšie ako doposiaľ monitorované.
Čo podľa vás škodí životnému prostrediu najviac?
Ľudský egoizmus a hlúposť.
Jednotlivci sa v súčasnosti snažia žiť ekologickejšie. Máte nejaké rady, ktorými by sa ľudia mali riadiť?
Vyvarovať sa nadspotrebe a hľadať harmóniu s prírodným prostredím, hoci aj malými skutkami.
Máte nejaké „ekologické vychytávky“, ktorými aj vy chránite životné prostredie?
Snažím sa v čo najväčšej miere využiť priestor, ktorý mám k dispozícii, tak, aby som vyhovel potrebám iných obyvateľov nášho spoločného domova. Niekedy sú to celkom malé veci, ktorými môže pomôcť každý z nás a môžu byť veľmi dôležité, napríklad pre avifaunu (vtáctvo, pozn. redakcie). Najviac sa teším z celkom jednoduchých drobností. Ako chlapec som pravidelne zalieval s kamarátmi stromy na ulici, ktoré sadili naši rodičia. Dnes na nich denne oddychujú myšiarky ušaté. Nepotrebujem osobitne vyhľadávať sokoliarske predstavenia, pretože si podobné scény môžem pozrieť takmer hocikedy, práve vďaka nadšeniu z mladosti.
Prečítajte si aj: Chcem byť hlasom vedcov, ktorí hovoria o ekológii, tvrdí Marta Fandlová
Počas rekonštrukcie strechy na dome som zámerne nechal priestor pod časťou krytiny tak, aby v ňom vedeli hniezdiť vrabce. Pre niekoho je to možno prekvapujúce, ale mne pripadá prostredie bez ich štebotu zvukovo sterilné.
Ako tretí príklad uvediem lastovičky, pre ktoré sme toto leto vyčlenili garáž. Zapáčilo sa im v nej a namiesto auta sme v nej „parkovali“ bicykle. Na moje úprimné prekvapenie nepohrdli ani búdkou, ktorú som im narýchlo zhotovil a odchovali v nej štyri mladé jedince. „Záchrana“ jednej z nich po vypadnutí z hniezda patrí medzi top zážitky staršieho syna z tohto leta. Stačí, aby sme boli všímaví. Podobných príležitostí konať dobro je nesmierne veľa.
Veľa ľudí ešte stále argumentuje, že načo ako jednotlivci budú niečo robiť, keď napríklad veľké firmy či iné krajiny nerobia nič. Má preto zmysel snažiť sa ako jednotlivec, alebo majú ľudia čakať na to, kým potrebný krok urobia aj väčšie spoločenstvá, firmy?
Ako najškodlivejšiu vec pre životné prostredie som uviedol ľudský egoizmus. V extrémnych prípadoch však môže prerásť až do stavu, ktorý by sme mohli nazvať národný egoizmus. Ten sa navonok prejavoval napríklad v nedávnych postojoch oficiálnej politiky USA v otázkach súvisiacich so životným prostredím. Firmy sa správajú trhovo. Ak zistia, že zákazník je citlivý na niektoré otázky a ak takých zákazníkov bude pribúdať, musia s nimi vo svojej obchodnej stratégii počítať. Obdobné platí pre politiku.
Aký je najhorší možný scenár budúcnosti našej planéty, pokiaľ sa správanie celého ľudstva nezmení?
Záleží, z akej perspektívy sa na otázku pozrieme. Naša planéta už zažila viaceré extrémne premeny a napriek tomu život na nej pokračuje. Očami nezávislého vedca, environmentalistu a futuristu v jednej osobe – Jamesa Lovelocka – je Zem samoregulačný systém. Je teda takmer isté, že život na nej bude pokračovať bez ohľadu na to, čo vyvedieme. Až do istého momentu vo veľmi vzdialenom časovom horizonte. Problém môže nastať, ak chceme zaistiť, aby boli podmienky prijateľné pre človeka. O to predsa ide aj v ochrane prírody. Mnoho ľudí si zjavne neuvedomuje, že keď strácame rozmanitosť života, prípadne ho znehodnocujeme, ochudobňujeme v prvom rade samých seba.
Titulná fotografia: unsplash.com
