Každý má občas zlú náladu, dni, keď veci jednoducho nevychádzajú a v ničom nie je vidieť zmysel. Človek, ktorý skutočne žije s depresiami, zažíva častejšie pocity smútku, prázdnoty a beznádeje. Ako by sa ľudia mohli k sebe správať navzájom a rešpektovať aj komplikovanejšie prežívanie, priblížila klinická psychologička Lucia Bukovinová a študentka UKF, ktorá zažíva depresívne stavy.
„Občas mám pocit, že nebojujem len proti sebe, ale aj proti celému svetu. Uvedomujem si, že život ide ďalej, ale niekedy je to akoby išiel pomimo mňa. Mávam dobré dni, zlé dni, ale najhoršie sú asi tie, kedy sa cítim jednoducho prázdno. Akoby som už ani nemala silu snažiť sa,“ povedala študentka trpiaca depresiou.
Zároveň si myslí, že táto téma je stále tabu a niektorí ľudia dokážu vnímať depresie ako hanbu. Na otázku, či jej okolie vedelo o jej problémoch, odpovedala: „Dlhšiu dobu o tom nevedel nikto, časom sa to dozvedeli najlepší priatelia. Teraz to vie čiastočne i moja rodina, ale to je komplikovanejšie.“
Ako radu pre tých, ktorí netrpia depresiou, ale sú ochotní pomôcť, hovorí: „Dôležité je vytvoriť prostredie, v ktorom sa ľudia nehanbia rozprávať o svojich pocitoch. Aby to v sebe nedržali tak dlho, až kým to nebude ozaj neznesiteľné. Ak s niečím takým bojujete, je to ozaj veľmi ťažké, preto by to nikto nemal prežívať úplne sám. Ak existuje čo i len jeden človek, na ktorého sa môžete obrátiť, dôverujte mu a zdieľajte vaše pocity. Napriek všetkému si nemyslím, že je svet až tak odporné miesto, že by sa nenašiel aspoň jeden úprimne dobrý človek ochotný pomôcť. A ak máte pocit, že nie je, asi je na čase sa ním stať.“
Jej slová dopĺňa odborný pohľad klinickej psychologičky Lucie Bukovinovej v rozhovore pre Občas nečas.
Klinická psychologička Lucia Bukovinová: Vypočutie je viac ako nevyžiadané rady
Aké sú najčastejšie príznaky depresie u mladých ľudí – študentov?
Mnoho mladých ľudí dnes bežne používa slovo „depka“ alebo spojenie „mám depku, depresiu“ na označenie svojej zlej nálady či nespokojnosti. Čo presne sa za týmto vyjadrením skrýva je u každého otázne – či ide len o zlú náladu, ktorá za chvíľu či pár dní pominie alebo ide o dlhodobo pretrvávajúce ladenie, ktoré môže byť príznakom začínajúcej či rozvíjajúcej sa depresie.
Bežne používané slovo depresia, v psychiatrii a klinickej psychológii predstavuje súčasť viacerých porúch nálady a môže mať rôzne podoby a prejavy. Medzi jej najčastejšie príznaky vo všeobecnosti patrí depresívna nálada a strata záujmov alebo radosti. Depresívna nálada zahŕňa pocity smútku, prázdnoty, či beznádeje.
Ďalšími príznakmi môže byť významný úbytok či nárast hmotnosti, poruchy spánku (nadmerná spavosť alebo nespavosť), psychomotorický nepokoj alebo naopak spomalenosť, strata energie, nízke sebahodnotenie, nadmerné pocity viny či zlyhania, zhoršená koncentrácia pozornosti, samovražedné myšlienky.
Ako môže bežný človek spozorovať na niekom, že trpí depresiami? Dá sa to vôbec?
Dá sa to, ak sme dostatočne vnímaví a všímame si správanie ľudí okolo seba. Dôležité je všímať si zmeny v správaní. U blízkych ľudí, kamarátov, spolužiakov, u ľudí, s ktorými trávime viac času, to je možné. Napríklad, ak niekoho poznáme ako spoločenského a komunikatívneho, môžeme si ľahko všimnúť, ak zrazu prestane chodiť medzi ľudí, prestane sa s nami kontaktovať, kontakt s ním je odťažitý alebo povrchový, prestane sa venovať aktivitám, ktoré robil.
Zmena je, ak niekoho dlhodobo vnímame ako pokojného, príjemne naladeného, trpezlivého človeka a zrazu u neho vnímame vo zvýšenej miere podráždenosť, netrpezlivosť, nespokojnosť, nepokoj. Zmeny v správaní sú indikátorom toho, že sa u daného človeka niečo deje. Nemusí hneď ísť o depresiu ako poruchu, no je to moment, ktorému je vhodné ako kamarát, spolužiak, priateľ, venovať pozornosť.
Ak človek o niekom vie, že trpí depresiami, ako má k nemu pristupovať?
Najmä s pochopením. Človek, ktorý trpí depresiami, prežíva svet trochu inak, ako človek, ktorý depresiu nemá alebo ju nikdy nezažil. Pacienti s depresiou sa často stretávajú s nepochopením ich stavu a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa stránia kontaktu s ľuďmi. Často bývajú okolím označovaní napr. za lenivých, pričom trpia depresívnymi príznakmi ako strata záujmu, zvýšená únava, zvýšená spavosť.
Preto je možno dôležité mať aspoň predstavu o tom, čo človek s depresiou môže prežívať a v kontakte s ním sa ho snažiť pochopiť. Dobré je aj spýtať sa, čo od nás potrebuje v danej chvíli. To môže byť úplne iné, ako to, čo si myslíme. Niekedy je napríklad vypočutie viac ako rôzne nevyžiadané rady o tom, čo majú robiť, aby im bolo lepšie. Verte mi, veľakrát majú to všetko už odskúšané a cítia sa ešte horšie za to, že si nedokážu pomôcť sami.
Sú nejaké slová, názory, postoje, ktoré by človek nemal “vyťahovať” pred ľuďmi s depresiou? Poznáme, že ľudia kladú príliš silný dôraz na niečo alebo naopak sa snažia veci zľahčovať, pričom ani jedno nemusí byť správne.
Máte pravdu. Ani jedno nemusí byť správne. Vyjadrenia typu „to prejde“, „neboj nič“, „všetko sa dá, keď sa chce“, „všetko je len v hlave“, „prestaň sa opúšťať“ „treba si len niečo nájsť a niečo robiť“, niekedy narobia viac škody ako osohu. Človek s depresiou nepotrebuje počuť, že jeho stav je „len“ v hlave a že sa stačí inak nastaviť a všetko prejde. To je, mimochodom, veľmi náročné pre väčšinu ľudí aj bez depresie. Tak jednoducho to nefunguje a preto môžu takéto zľahčujúce a istým spôsobom aj hodnotiace vyjadrenia spôsobiť u človeka s depresiou ešte väčšiu frustráciu.
Na druhej strane nie je vhodné ani človeka s depresiou podporovať v jeho depresívnom prežívaní a prehlbovať tak jeho pocity. Ak niekto v rámci depresie celé dni preplače a nevstane z postele, nie je dobré ho v tom podporovať ale naopak, treba s tým niečo robiť, aj napriek nevôli daného človeka. V takomto prípade ideálne vyhľadať odbornú pomoc.
Ako vie študent pomôcť ľuďom s depresiou či už v prostredí školy, súkromia alebo rodiny?
Budem sa opakovať, no najdôležitejší je asi prvý krok, a tým je všímavosť. Voči svojim priateľom, rodine, spolužiakom. Keď si všimnem, že sa s daným človekom niečo deje, viem mu potenciálne aj pomôcť. Môžem ho osloviť, opýtať sa ho, ako sa má, ako sa mu darí. S odpoveďou „mám sa dobre“ sa netreba uspokojiť. Veľakrát tak odpovedáme automaticky. Ak sa nám to javí vhodné, môžeme danému človeku povedať, že sme si u neho všimli nejakú zmenu a zaujíma nás, či je u neho všetko v poriadku. Ak bude chcieť, povie nám viac, ak nie, nepovie. Aj toto treba rešpektovať. Minimálne bude daný človek vedieť, že sa môže na nás obrátiť.
Veľkou pomocou je často bežný rozhovor, ktorý je chápajúci, prijímajúci, podporný. Samozrejme, byť bútľavou vŕbou vôbec nemusí byť jednoduché, preto ak máte u niekoho pocit, že potrebuje aj inú ako priateľskú pomoc, je možné podporiť ho vo vyhľadaní psychologickej či psychiatrickej pomoci.
Je stále depresia akousi tabu témou, ak áno prečo, ak nie prečo?
Nejde len o depresiu ale celkovo o oblasť duševného zdravia. V poslednom období je v našej spoločnosti viacero snáh o detabuizáciu tém duševného zdravia a rozširovanie povedomia o duševnom zdraví, napríklad Liga za duševné zdravie alebo Ipečko. Subjektívne to vnímam tak, že u dnešných mladých ľudí nie je téma duševného zdravia a porúch, a teda aj depresie také tabu, ako bola kedysi.
Na ambulancii sa stretávam s mladými ľuďmi v stredoškolskom a vysokoškolskom veku, ktorí si sami vyhľadajú odbornú pomoc, vnímajú potrebu riešiť svoje ťažkosti, nemajú problém o tom hovoriť so spolužiakmi a kamarátmi, spomenú napr. aj to, že aj iná spolužiačka, spolužiak chodí ku psychologičke, rozprávajú sa o tom. Predpokladám, že okrem iného k tomu prispievajú aj viaceré medializované kampane na podporu duševného zdravia, zdieľanie osobných skúsenosti mediálne známych, ale aj bežných ľudí s takýmito skúsenosťami cez rôzne stránky či blogy.
Je trápne, keď sa napríklad študent zverí spolužiakom, že trpí depresiou? Ako by mali spolužiaci spracovať takúto informáciu?
Z môjho pohľadu to nie je trápne, no samozrejme závisí od toho, komu sa ideme s takýmto niečím zveriť a čo od toho očakávame. Už slovo zveriť má v základe slova slovo veriť, takže keď sa ideme niekomu zveriť, mali by sme mu aspoň v nejakej miere dôverovať. A to neplatí len pre človeka, ktorý ide za niekým s tým, že má depresiu, ale pre každého, kto komunikuje s druhým o niečom osobnom.
Dôležité pri tom, že sa človek s depresiou niekomu zverí, nie je to, že niekto to považuje za trápne, ale to, že zažije prijatie a pochopenie. A to zase, povedzme si úprimne, nemôžeme očakávať úplne od každého človeka.
Na druhej strane je významné aj to, ako človek s depresiou prežíva svoje ťažkosti. Sú ľudia, ktorí nemajú problém o tom hovoriť na bežnej báze, iní si to radšej nechajú pre najbližší okruh ľudí.
A ako by mali spolužiaci reagovať? Opakovanie je matka múdrosti. Vypočutie, prijatie a snaha o pochopenie. Týmto nepokazíme nič.
Čo robiť v prípade, že máme podozrenie o niekom, že trpí depresiou, ale nechce navštíviť psychológa či psychiatra? Vieme mu aj neodborne aspoň čiastočne zľahčiť prežívanie?
Ak nám to daný človek dovolí, vieme mu pomôcť už len tým, že sa od neho neodtiahneme a budeme s ním napriek tomu, že to veľakrát nie je ľahké. Pomôcť môžeme rozhovorom, snahou o aktivizáciu – zavolať ho niekam, na prechádzku, kávu, čokoľvek. Avšak netreba na neho v tomto smere tlačiť a nasilu ho prehovárať. Podporovať vo vyhľadaní odbornej pomoci môžeme aj opakovane, ak vidíme, že sa stav nemení alebo zhoršuje. Pri zanovitom odmietaní ambulantnej psychiatrickej či psychologickej pomoci, je možné navrhnúť aj dištančnú pomoc, napríklad Ipečko alebo Linka dôvery Nezábudka.
Autorka: Mária Pytlová
Titulná fotografia: unsplash.com
