Šikana privádza žiakov k depresiám, ktoré môžu skončiť samovraždou. Nie všetci pedagógovia reagujú v prípade šikanovania dostatočne. Určité alarmujúce znaky by si mali všímať aj ľudia v okolí. Pretože aj ich pomoc a záujem môžu byť v takýchto prípadoch kľúčové.
Výpoveď žiačky, ktorá si z pochopiteľných dôvodov želá zostať v anonymite, by mala poukázať na vážny problém šikanovania, ktorý sa dennodenne vyskytuje na mnohých školách. Lucia sa so šikanou stretla už na základnej škole. Vyrastala medzi piatimi chlapcami, bratrancami, a tak sa považovala za „chlapčenský typ“.
„Vždy som si viac rozumela s chalanmi ako s dievčatami, čo mi zostalo doteraz. Bolo tomu tak preto, že dievčatám sa nikdy nedalo veriť. Aspoň v mojej triede. Nosila som oblečenie, ktoré bolo pre ne kontroverzné – legíny a oversize mikiny, lebo som sa v nich cítila pohodlne. Agresia spolužiakov bola každým dňom horšia a horšia. Boli dni, kedy mi rozbili nos, pretože po mne spolužiak hodil papuču a raz sa stalo, že mi na fyzike ostrihali vlasy. Učiteľka to videla, ale nechala to tak,“ hovorí.
Dôvod na šikanovanie si agresor nájde vždy
V tomto období sa Lucia začala stretávať so šikanovaním, väčšinou zo strany dievčat. „Každý deň sa to stupňovalo, slovné útoky, ktoré si nikto nevšimol. Bolo to hrozné, už sa mi do tej školy nechcelo ani chodiť. Trpela som,“ popisuje.
Aj keď boli lepšie chvíle, neskôr sa to začalo celé odznova a trvalo to až do konca deviateho ročníka. Spolužiaci ju začali postupom času odstrkovať, lebo mala dobré známky a chcela ísť na gymnázium. V triede nezapadala do kolektívu, no zároveň nevedela pochopiť, čo komu urobila tým, že mala dobré známky. Keď povedala, že chce ísť na gymnázium, dostala dávku výsmechu od spolužiakov, že na to nemá.
V škole sa cítila nepríjemne. Prosila mamu, aby ju preložila na inú školu. „Bolo mi v tej škole tak zle, že som si kúpila diár a začala som si každý jeden deň škrtať, koľko ešte ostáva dní do konca školy. Keď som videla, že ostávajú dva mesiace, tak som si povedala: Lucia, to dáš, to zvládneš. Posledný deň na rozlúčke všetci plakali, len ja som sa smiala a tešila.“
Nedostatočné reakcie zo strany pedagógov
Aj napriek tomu, že bola Lucia šikanovaná, zastávala každý rok rolu predsedníčky triedy a aj všetky ostatné triedne funkcie. Keď sme jej položili otázku, či si to nevšimol žiadny pedagóg zo školy, jej odpoveď znela, že nie.
„Naša triedna učiteľka bola v tom, že žiadna šikana v našej triede nie je. Keď sa na to spätne pozriem, bola veľká chyba nepovedať to. Mohla byť všímavejšia. Ja, ako budúca učiteľka, by som sa o toto určite starala viac,“ dodáva.
Učiteľka ako agresor
Oveľa horším zaobchádzaním si však Lucia prešla po príchode na gymnázium. Na gymnáziu nebola taká dobrá žiačka ako na základnej, čo zvykli komentovať aj jej spolužiaci. Najväčšie sklamanie však prišlo, keď sa jej začalo dostávať ponižovania zo strany triednej učiteľky. Hneď, ako prišla do prvého ročníka, pedagogička ju začala atakovať tým, že načo šla na gymnázium, keď ho aj tak nezvládne doštudovať.
Ak Lucia dostala zlú známku, učiteľka bola schopná komentovať jej výsledky pred všetkými a ponižovať ju. Matka šikanovanej Lucie chcela zakročiť a celú situáciu riešiť, no obe sa báli, že by tým celú situáciu ešte zhoršili.
„Nemám pocit, že by si triedna bola vstúpila do svedomia. Nakoniec som však našla jednu pedagogičku v škole, moju učiteľku biológie, ktorá mi so všetkým pomohla a povedala mi, že podstatné je, aby som zmaturovala a ostanú mi už len zlé spomienky na toto obdobie. Každopádne viem, akou učiteľkou nechcem byť. Moja triedna na gymnáziu je pre mňa dostatočne odstrašujúci príklad,“ uzatvára Lucia.
Pohľad psychológa
Docent Viktor Gatial z Katedry pedagogickej a školskej psychológie PF UKF v Nitre hovorí, že šikanovanie môže vyvolať príznaky v správaní obete takmer okamžite. Závisí to však od viacerých okolností. Vnútorným javom môže byť napríklad psychická odolnosť jedinca. Ak je odolnejší, príznaky sa môžu objaviť s odstupom času. Za vonkajšie okolnosti označujeme napríklad povahu a intenzitu šikanovania.
„Uvedené okolnosti sa môžu rôznym spôsobom kombinovať. Spektrum následkov preto môže byť veľmi rôznorodé, a to tak v časovej, ako aj obsahovej rovine, ako napríklad depresia, rôzne druhy neurotických prejavov alebo aj modriny po fyzickom útoku,“ popisuje Gatial.
Následky šikany môžu byť až tak vážne, že si ich človek nesie v sebe dlhší čas. Podľa Viktora Gatiala všeobecne platí, že čím je táto udalosť v živote jednotlivca emočne intenzívnejšia, tým viac sa dá predpokladať, že sa uloží do jeho pamäti na dlhší čas. V niektorých prípadoch obeť šikanovania môže následky pociťovať aj po celý svoj život.
Čo mali učitelia urobiť v Luciinom prípade inak?
Učiteľská profesia patrí do skupiny pomáhajúcich profesií. Už z jej názvu vyplýva, čo má učiteľ smerom k žiakovi robiť. Pedagóg má mať kompetenciu rozoznať rizikové správanie jednotlivca, a to tak agresora, ako aj obete, a v spolupráci s inými profesionálmi, napríklad školským psychológom alebo sociálnym kurátorom, ju riešiť.
„Učiteľka fyziky na základnej škole úplne odignorovala nevhodné správanie Luciiných spolužiakov. Mala urobiť niečo iné – zakročiť, minimálne oznámiť udalosť vedeniu školy, ktoré ju malo následne riešiť,“ hovorí Gatial. Dodáva zároveň, že konanie triednej učiteľky na gymnáziu je poľutovaniahodné a nemá v konaní profesionála miesto.
Gatial tvrdí, že efektívnym spôsobom eliminácie prejavov rizikového správania je prevencia. Ak je realizovaná vhodne, intervencia je potrebná len minimálne, a to najmä v extrémnych prípadoch, ak je agresor s nadpriemerne intenzívnou úrovňou prejavov, kde pomôže už len jeho izolácia zo spoločnosti.
Riešenie situácie
V mnohých prípadoch ani samotný učiteľ nemusí vedieť, ako postupovať pri riešení šikanovania. Mal by však mať motiváciu problém riešiť a tiež by mal byť informovaný o odborníkoch, ktorých môže požiadať o pomoc. Riešením problému, keď sa šikana vyskytne, nie sú tresty v smere k agresorovi, pretože nebývajú účinné. Agresor je totiž často osobnosť, ktorá „nemá čo stratiť“. Napríklad štvorka zo správania nevyvolá požadovanú emocionálnu reakciu takéhoto žiaka.
„Psychologická veda však pozná takzvaný pozitívny trest, ktorý je charakteristický tým, že nezasiahne negatívne osobnosť agresora. Práve naopak, rozvinie ju pozitívnym smerom,“ dodáva Gatial.
Príkladom môže byť jav, keď za nevhodné správanie rodič alebo učiteľ uloží žiakovi trest, ktorého zmyslom je využitie vlastnej energie nevhodné konanie odčiniť, napríklad odpracovať si rozbité okno primeranou činnosťou. Gatial popisuje, že je v tomto prípade dôležité odhadnúť stupeň a povahu trestu vzhľadom na priestupok. Tiež je nevyhnutné, aby bol pedagóg dôsledný a striktne vyžadoval splnenie uloženého trestu.
Titulná fotografia: pixabay.com
