Daša Nováčiková: Vnútorná dynamika a procesy na nitrianskej žurnalistike vždy reflektovali aktuálne trendy vzdelávacej, mediálnej i spoločenskej praxe

Daša Nováčiková pôsobí a vyučuje na Katedre žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre. Je naplno ponorená do svojej práce, pretože jej prirástla k srdcu. V rozhovore nám porozprávala o kladoch a záporoch online vyučovania, ako aj o tom, že počas dištančného vzdelávania jej chýbala bezprostredná komunikácia so študentmi, aká je možná len pri prezenčnej výučbe.

Rozhovor sa uskutočnil na začiatku letného semestra 2022. Uverejňujeme ho v pôvodnom znení, a to pri príležitosti zmeny názvu pôvodnej Katedry žurnalistiky FF UKF v Nitre na Katedru žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre.

Vyštudovali ste žurnalistiku. Čo bolo pre vás impulzom, že ste sa rozhodli ísť študovať práve tento odbor?

Impulzov bolo viacero. Svoj prvý časopis som zostavila ešte na základnej škole, tvorila som ho na písacom stroji. No a pred tým, než som sa rozhodla ísť študovať žurnalistiku, som niekoľko rokov pracovala v tvorivých dielňach počas celonárodného festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Mali sme vtedy na starosti každodenné vydávanie festivalového Spravodajcu. Tam som prvýkrát zažívala ten pravý adrenalín a nadšenie, ktoré sú prítomné vždy, keď vytvárate nové číslo časopisu alebo novín.

V redakcii sme sa snažili získať čitateľsky atraktívny obsah, ktorý by bol pestrý, ale i poučný, vzdelávací či zábavný. Zároveň kvalitný a bez chýb. Do toho sa pridal tlak blížiacej sa uzávierky. Keďže som už v tom čase študovala v Nitre, potešila som sa, že na Fakulte humanitných vied, vtedy ešte Vysokej školy pedagogickej, vznikla Katedra žurnalistiky. Nadchla ma možnosť pridať si ďalší odbor, ktorý ma zaujímal. Chcela som získať i žurnalistické vzdelanie, ktoré by mi dalo pevné teoreticko-praktické základy.

Ako si spomínate na vaše študentské časy?

Spomínam si na ne ako na veľmi rýchle, no zároveň veselé. Tým, že som študovala viacero odborov naraz, tak si pamätám, že som celé dni presedela v prednáškových miestnostiach. Nebývala som na internáte, no každodenne som dochádzala vlakom. Cestovali sme spoločne viacerí, z rôznych študijných odborov, a teda sme mali čas na dlhé rozhovory.

Spomínam si aj na písanie seminárnych prác na písacom stroji či na dlhé čakanie na výsledky skúšok, ktoré nám vyučujúci sprístupňovali napísané na papieri na nástenke konkrétnej katedry. Rozhovory potrebné na seminárne cvičenia sme nahrávali na diktafón a so spolužiakmi sme spoločne horlivo „vítali“ príchod internetu. V budove na Štefánikovej ulici sme mali malú miestnosť s počítačmi a v nej zošit s poradovníkom – každý mohol stráviť na internete pol hodinu. Napriek tomu sme kvôli štúdiu ešte stále trávili dlhé hodiny v knižnici.

Rada spomínam na atmosféru, ktorá bola prítomná na seminároch. Mala som rada najmä interpretácie na hodinách literatúry, slovenskej, anglickej i americkej. Boli to kreatívne chvíle, z ktorých bolo cítiť našu snahu vnímať proces spoznávania a hĺbku poznania. Na žurnalistike v mojich spomienkach utkvela, okrem iných pedagógov, osobnosť pána profesora Ivana Sulíka, ktorý bol dušou i šarmantným hnacím motorom katedry, veľmi múdrym a rozvážnym. A s jedinečnou štylistikou. Mal rád svojich študentov, boli preňho inšpiráciou.

Na katedre žurnalistiky vždy panovala rodinná atmosféra. Pedagógovia i študenti boli plní nadšenia, vzájomne s entuziazmom kreovali novovznikajúci odbor. A vďaka niekdajšiemu vedúcemu katedry Karolovi Orbanovi, ktorý vedel výborne prepájať umenie s prácou žurnalistu, boli pamätné exkurzie do Českej republiky, ktoré sme radi spojili s návštevou divadla v Prahe.

Daša Nováčiková: Dnes iba hmlisto tušíme, čo prinesie budúcnosť. Fotografia: osobný archív D. Nováčikovej

Ak by ste nepracovali v tejto sfére, čím iným by ste boli? Bol to váš prvotný cieľ alebo to prišlo postupne?

Po skončení gymnázia som sa rozhodovala medzi prírodovedným a humanitným zameraním. Lákala ma rastlinná biológia, práca s mikroskopom vo výskume. No príťažlivé pre mňa bolo i učiteľstvo, pre ktoré som sa napokon rozhodla. Pôvodne som začala študovať slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru ako učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov pre ročníky 5 – 12 plus k tomu špecializáciu prekladateľstvo. Na štúdium žurnalistiky som nastúpila až neskôr.

Čiže po úspešnom ukončení všetkých štúdií som mala veľa reálnych možností, v čom profesijne pokračovať. Napokon som využila možnosť zostať na katedre slovenskej literatúry a nastúpiť na doktorandské štúdium. Po absolvovaní žurnalistiky ma oslovil už spomínaný pán profesor Sulík, zakladateľ katedry, či by som nechcela na katedre žurnalistiky pracovať ako odborná asistentka. Jeho ponuku som s radosťou prijala.

Neuvažovali ste niekedy, že by ste namiesto práce vo výskume pracovali v mediálnej oblasti?

Áno, určite som nad tým uvažovala. Už počas štúdia som prispievala do regionálneho týždenníka, kontakt som mala s rozhlasom i s televíziou. A je to pre mňa stále lákavé. No ako roky plynú, počas každého semestra sa pohrúžim do vyučovacieho procesu, ktorý ma naplno vyťaží.

Okrem toho, popri výučbe tiež vystupujem na konferenciách alebo publikujem v odborných časopisoch. Ku všetkému sa snažím pristupovať s maximálnym nasadením, pedantne a zodpovedne. A snáď i preto mi aktuálne nezostáva čas rozbiehať sa aj inými smermi. Alebo je to len o ešte lepšom manažovaní svojich aktivít. Všetko teda nechávam otvorené, človek nikdy nevie, kam jeho kroky v budúcnosti povedú.

Čo pre vás znamená práca na Katedre žurnalistiky FF UKF?

Za tie roky, čo som na katedre, mi naozaj prirástla k srdcu. Je druhou najstaršou katedrou na Slovensku, ktorá poskytuje priamo žurnalistické vzdelanie. O tri roky bude sláviť okrúhle tridsiate výročie od jej založenia. Už od počiatku mala medzi uchádzačmi úspech – vtedy sa ich na štúdium hlásilo vyše štyristopäťdesiat. Určite do istej miery môj osobitný vzťah ku katedre vyplýva i z toho, že patrím k prvým absolventom nitrianskej žurnalistiky, a teda som aktívne vnímala jej rozvoj, postupný rast.

Pôsobenie na katedre pre mňa znamená nevyhnutnosť neustále na sebe pracovať. Veľmi veľa čítať, snažiť sa rozumieť súvislostiam a stále držať krok s najnovšími vedeckými i praktickými poznatkami nielen z mediálnej sféry. Vedieť svoje poznatky a skúsenosti odovzdávať, snažiť sa skĺbiť pedagogickú i vedeckú činnosť.

Vnútorná dynamika a procesy na katedre žurnalistiky vždy reflektovali aktuálne trendy vzdelávacej, mediálnej i spoločenskej praxe. Pevne verím, že tak tomu bude i naďalej a nitrianska žurnalistika zostane inšpiratívnou, zmysluplnou katedrou s prívetivou atmosférou.   

Za roky, čo učíte na Katedre ste už mali možnosť stretnúť mnoho študentov. Aký je pre vás pocit, keď vidíte, ako je človek, ktorého ste učili úspešný a pôsobí napríklad v známej televízii alebo v inom médiu?

Ak by sme to za tie roky spočítali, naozaj som mala možnosť stretnúť stovky študentov. A mnohých si pamätám po mene. V súčasnosti sú mnohí z nich úspešní v tom, čo robia.

Veľmi ma poteší, ak mi o sebe dajú vedieť, pošlú mi svoju prvú reportáž, nahrávku alebo prvý publikovaný text. Potom ich už len z diaľky pozorujem, ako ďalej rastú, rozvíjajú sa, dostávajú nové príležitosti alebo si ich sami nachádzajú, nadobúdajú skúsenosti, vo svojom prejave sú si čoraz istejší.

Vždy som rada, ak vidím či počujem, že sa snažia rešpektovať etické zásady, dodržiavajú isté hodnoty. Mám radosť, ak sa absolventi našej katedry prezentujú svojím intelektom ako múdri a rozhľadení ľudia. Ako tí, ktorí si svoju prácu robia kvalitne, zodpovedne a pritom ju vnímajú nie ako niečo, čo musia robiť, ale ako niečo, čo ich vnútorne napĺňa a je ich poslaním. 

Myslíte, že sú mladí ľudia v dnešnej dobe menej zaujatí štúdiom alebo pohodlnejší, ako boli pred pár rokmi?

Mladí ľudia sú, podľa mňa, stále rovnakí. Vždy sa v ročníku nájdu študenti, ktorí sú iniciatívni, cieľavedomí, využívajú všetky možnosti, ktoré im katedra ponúka, sú aktívni na seminároch či počas prednášok. Vnímam, že študenti postupne zrejú a získavajú nadhľad. Mám rada, keď sa na hodinách rozvinie diskusia, keď sú študenti zvedaví, kreatívni a prinášajú nové nápady alebo riešenia. Teším sa, ak vidím, že si všímajú svoje okolie a sledujú aktuálne, nové trendy, vnímajú to, čo ich obohacuje a rozvíja.

Vždy s radosťou pozorujem, ako sa z poslucháčov prvého ročníka, ktorí ešte nevedia dobre komunikovať, štylizovať, stanú rozhľadení, sebaistí mladí ľudia, o ktorých viem, že sa v živote nestratia. A či sú súčasní mladí ľudia pohodlnejší? Asi by som to tak nenazvala. Možno sa im len nechce vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Niekto rád rozpráva, no niekto je hĺbavejší, analytický, introvertný typ. Každý z nás je iný a v tom je čaro našej jedinečnosti a rôznorodosti. Tá sa následne prejavuje i v tom, akou cestou sa naši absolventi vyberú po úspešnom ukončení štúdia. Niekto zostane pri písaní, niekto ide pred kameru, za mikrofón, iný zase robí hovorcu či hovorkyňu, prípadne ho osloví marketing a reklama.

Dnešní poslucháči sú do istej mieri sebavedomejší, asertívnejší, niekedyviac netrpezliví, hovorí Daša Nováčiková. Fotografia: osobný archív D. Nováčikovej

Na Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre pôsobíte niekoľko rokov. Vnímate za túto dobu nejaké zmeny na osobnostiach študentov a na ich spôsobe sebarealizácie?

Veru, práve prebieha dvadsiaty prvý rok, čo na katedre žurnalistiky pôsobím. Čo sa týka osobnostných zmien študentov, asi to nedokážem zovšeobecniť, bolo by to na rozsiahlejšiu odpoveď či samostatnú analýzu. Myslím si však, že dnešní poslucháči sú do istej miery sebavedomejší, asertívnejší. Niekedy sú viac netrpezliví. Informácie získavajú oveľa jednoduchšie než študenti pred niekoľkými rokmi a možno čakajú, že vo všetkom to pôjde tak ľahko. Tým, že sa im otvoril svet online médií, internetu, nových technológií, na sebarealizáciu majú oveľa viac možností.

A ako som už raz povedala v príhovore počas odborného seminára Vzdelávanie novinárov, ktorý sa konal na našej katedre – ak chcú študenti napredovať, snažiť sa stať lepšími v tom, čo robia, neustále potrebujú mať v sebe istú mieru sebareflexie, musia vedieť vnímavo počúvať. Nielen počas štúdia, ale aj neskôr vo svojej profesii by nemali zabúdať na empatiu, takt a primeranú dávku pokory.

Dá sa povedať, že posledné štyri semestre sme absolvovali v online priestore. Ako ste vy vnímali túto zmenu?

Musela som si zvyknúť na to, že dištančná výučba funguje úplne inak ako tá prezenčná. Zvyknúť si na Meet, Zoom alebo MS Teams nebolo až také ťažké. Viac mi prekážalo to, že často nevidím študentov. Nemala som teda okamžitú, adekvátnu spätnú väzbu, či môjmu výkladu rozumejú, ako naň reagujú, či ma vôbec počúvajú. Do istej miery mi pomáhali otázky, ktoré som sa pýtala počas prednášky.

Seminárne cvičenia už boli aktívnejšie. Predpokladám však, že poslucháči neboli takí sústrední, ako by boli v škole. Do diskusií sa sami od seba zapájali len niektorí študenti, veľakrát stále tí istí. Naopak, ak sme v prednáškovej miestnosti, vnímam celkovú atmosféru, správanie sa študentov a tomu prispôsobujem formu a spôsob výučby. Snažím sa o individuálny prístup, bezprostrednú výmenu názorov.

Je pre vás náročnejšie vyučovať za obrazovkou počítača alebo v tom nevnímate rozdiel?

Ak by sme to zúžili len na výučbu, znova to má svoje klady i zápory. Rozdiel je i v tom, či ide o prednášku alebo seminárne cvičenie. Pre vyučujúceho je asi pohodlnejšie pustiť prezentáciu, ku ktorej má následne výklad. Nemusí sa premiestňovať do rôznych miestností, niekedy i medzi viacerými budovami. Nemusí stáť hodiny na nohách. Na jednej strane mi tento druh výučby ušetril čas, pretože som vzápätí po výučbe mohla len prepnúť okno v počítači a pokračovať v inej práci.

No na druhej strane sa mi veľmi zvýšil objem mailovej komunikácie, viac času si pýta spisovanie spätnej väzby na vypracované zadania. V konečnom dôsledku pri dištančnej výučbe by mal byť vyučujúci určite kreatívnejší, snažiť sa udržať aktívnu pozornosť študentov. Za seba môžem povedať, že som sa snažila, aby ten čas, ktorý študenti strávia za obrazovkou počítača, bol pre nich efektívny. Aby nešlo len o monotónny výklad, skôr o zaujímavé rozprávanie.

Myslíte, že dištančná výučba dokáže plnohodnotne nahradiť prezenčnú?

V súčasnosti prežívame naozaj špecifické obdobie. Pred dvoma rokmi nikto z nás ani len netušil, že sa budeme musieť vysporiadať s pandémiou a so všetkými obmedzeniami s tým spojenými. Dištančná výučba je úplne odlišná od tej prezenčnej. Študenti nemajú so svojimi vyučujúcimi bezprostredný kontakt, stráca sa dynamika spätnej väzby. Už mnoho odborníkov potvrdilo, že nielen na nižších stupňoch škôl, ale aj na vysokých školách a univerzitách je prezenčná výučba v súčasnosti nenahraditeľná.

Ako veľký problém, ktorý ma naozaj trápi, vnímam pri študentoch stratu motivácie a prehĺbenie problémov ohľadom duševného zdravia. Napriek tomu by bola škoda nevyužiť prvky dištančného vzdelávania, ktoré sa osvedčili – využívanie výučbových portálov, rýchle konzultácie ohľadom záverečných prác či napríklad pozývanie hostí, ktorí nemusia pricestovať, no aj tak vedia študentom veľa sprostredkovať, diskutovať s nimi. Rovnako si viem v odôvodnených prípadoch predstaviť i kombináciu online a prezenčnej výučby.

V týchto dňoch len hmlisto tušíme, čo prinesie budúcnosť a neustále sa vyvíjajúce technológie. Virtuálna realita, umelá inteligencia a holografické zobrazovanie v sebe ukrývajú obrovský potenciál. No než sa prehupneme do tohto „sveta“ a naučíme sa s ním rozumne a s rešpektom narábať, pevne verím, že sa už čoskoro budeme tešiť zo školských lavíc, plných prednáškových miestností, bezprostredných rozhovorov, neverbálnej komunikácie a osobnej interakcie.

Čo váš voľný čas? Ako ho najradšej trávite?

Voľný čas ani veľmi nemám, no snažím sa vytvárať si ho. Ak mám chvíľu voľna, tak najradšej tento čas trávim s rodinou. Mám rada turistiku, prechádzky v prírode, prípadne ísť niekam na horskom bicykli. Tiež rada pracujem v záhradke a starám sa o moje rastlinstvo.  Nepravidelne, ak mi to čas dovolí, chodím na kurz kreslenia a maľby. No a v neposlednom rade – veľmi rada čítam knihy, i keď už dlhoročne najmä tie odborné.

Titulná fotografia: osobný archív D. Nováčikovej

Zdieľajte článok

Komentáre: