Je večer, osem hodín. Pomaly kráčam po chodníku, už sa stmieva. Stromy v diaľke sú dávno zabalené do deky tmy. To len mne svietia pod nohy lampy, pod ktorými má človek aj tak pocit, že je slepý. Ani neviem, kam idem. Tá zem vie byť celkom zaujímavá. Keby ste videli môj nepríčetný pohľad, tiež by ste sa nad tým minimálne zamysleli. Ani by ma nebolo počuť, keby mi suché lístie nešuští pod nohami. A všade je ticho.
Už ste sa niekedy skúšali započúvať do ticha? Do jeho hĺbky, do jeho tónin, do jeho prenikavosti? Vraví sa, že v ňom nič nepočuť. Ja som presvedčená, že v ňom počujeme najviac. Ticho je veľmi podceňované. Nik nedokáže skutočne vysvetliť jeho reč. Ale predsa vieme, čo nám chce povedať. Aj vtedy, keď to nechceme vedieť. Ale čo sa nás ono bude pýtať?
Možno sa práve zamýšľate nad tým, čo je ticho. Je to miesto? Je to prázdno? Priestor alebo symfónia? Prípadne, kde ho nachádzate? Doma? Osamote? Alebo v inej osobe? A prečo sa ho niektorí obávajú, zatiaľ čo iní ho priam vyhľadávajú? Nie je ticho nutné?
Mne sa ho práve úspešne podarilo prerušiť. Tlieskať mi nemusíte, rada sa pohádam so svojimi myšlienkami. Dokonca sa mi z času na čas podarí v nich stratiť. Ale nie sme my všetci tak trocha stratení?
Blúdime uličkami života po cestičkách tohto sveta a hľadáme svoje ja. No nie je to smiešne? Pátrame po ňom, ako by to bol nejaký zlodej, ktorý ušiel z miesta činu.
Ušla by som s ním.
A viete prečo? Lebo ja sa strácam rada. Keby som sa nikdy predtým nestratila, nestretla by som toľko ľudí, ktorých som sa mohla spýtať na cestu. Nevidela by som toľko miest, kadiaľ vedú tie najskrytejšie cestičky, keby som nikdy neodbočila. Nepočula by som o toľkých cestách, na ktorých sa ešte môžem stratiť.
Tých ciest je tu toľko. Nemáme šancu kráčať po každej z nich. Naopak, po niektorých nám nebude stačiť prejsť iba raz. Ale keď budeme počúvať svoje srdce, pre ktoré z nich bije, nikdy sa nebudeme cítiť stratení. A kedy inokedy ho počúvať, ak nie v tichu.
Lístia mi pod nohami ubúdalo a chodník ma priviedol až k rázcestiu dvoch opačných smerov. Teraz tu stojím vedľa svojho ja, pozrieme sa na seba a v hrudi pocítim život. Chytím ho za ruku a vykročíme vpred.
Titulná fotografia: Moonlight tribe by ININ NINI
