Šiel človek do lesa, a tam zbadal divožienky.
Človek ich pozoroval, bo krajšie devy jakživ nevidel.
Vracal sa do lesa každý deň, i raz stretol ju.
Tú najkrásnejšiu z nich, v tom okamihu ich srdcia láskou vzplanuli.
Lásku však tajili, bo bola zapovedaná*.
Jedného dňa šli muži z dediny do lesa na lov divožienok.
I stretli tú najkrásnejšiu z nich.
Chceli jej spraviť ujmu na živote.
Človek skočil medzi mužov a svoju lásku.
Ona utiekla a muži sa vrátili do dediny.
Človeka dedinčania súdili celé dni a noci, i nakoniec odsúdili
za obcovanie** s divožienkou.
Trestom pre človeka nebolo vyhnanstvo, ale smrť.
Keď sa to dopočula, jeho láska nevedela, čo robiť.
Či zostať so svojimi a žiť ďalej, alebo zachrániť človeka.
Keď prišla do dediny, nikde ani živej duše, tak hľadala, hľadala,
a to, čo našla, ju zničilo. Prišla neskoro, človeka už zabili.
I v noci sa vrátila do dediny po telo človeka,
ale dedinčania klepec nachystali.
Divožienku lapili i odsúdili za černokňažníctvo.
Dedinčania narúbali dreva na vatru. Do jej stredu dali drevený stĺp
z najvyššej jedle, čo našli, a divožienku oň pripútali.
Keď vatru zapálili, jej krik sa rozliehal široko-ďaleko.
Na druhý deň, keď vatra dohorela, chceli dedinčania jej telo hodiť do jazera,
ale nenašli ho, ba i telo človeka zmizlo.
Divožienky v noci zobrali telo najkrajšej z nich, takisto telo človeka,
vzali ich preč a pochovali podľa svojich zvykov do spoločného hrobu,
aby boli už navždy spolu, aspoň v posmrtnom živote.
*zapovedaná = zakázaná
** obcovanie = stýkanie sa
Titulná fotografia: Pexels/Oleksandr Pidvalnyi
