Aby duše rozkvitli: Divožienka

Šiel človek do lesa, a tam zbadal divožienky.

Človek ich pozoroval, bo krajšie devy jakživ nevidel.

Vracal sa do lesa každý deň, i raz stretol ju.

Tú najkrásnejšiu z nich, v tom okamihu ich srdcia láskou vzplanuli.

Lásku však tajili, bo bola zapovedaná*.

Jedného dňa šli muži z dediny do lesa na lov divožienok.

I stretli tú najkrásnejšiu z nich.

Chceli jej spraviť ujmu na živote.

Človek skočil medzi mužov a svoju lásku.

Ona utiekla a muži sa vrátili do dediny.

Človeka dedinčania súdili celé dni a noci, i nakoniec odsúdili

za obcovanie** s divožienkou.

Trestom pre človeka nebolo vyhnanstvo, ale smrť.

Keď sa to dopočula, jeho láska nevedela, čo robiť.

Či zostať so svojimi a žiť ďalej, alebo zachrániť človeka.

Keď prišla do dediny, nikde ani živej duše, tak hľadala, hľadala,

a to, čo našla, ju zničilo. Prišla neskoro, človeka už zabili.

I v noci sa vrátila do dediny po telo človeka,

ale dedinčania klepec nachystali.

Divožienku lapili i odsúdili za černokňažníctvo.

Dedinčania narúbali dreva na vatru. Do jej stredu dali drevený stĺp

z najvyššej jedle, čo našli, a divožienku oň pripútali.

Keď vatru zapálili, jej krik sa rozliehal široko-ďaleko.

Na druhý deň, keď vatra dohorela, chceli dedinčania jej telo hodiť do jazera,

ale nenašli ho, ba i telo človeka zmizlo.

Divožienky v noci zobrali telo najkrajšej z nich, takisto telo človeka,

vzali ich preč a pochovali podľa svojich zvykov do spoločného hrobu,

aby boli už navždy spolu, aspoň v posmrtnom živote.

*zapovedaná = zakázaná

** obcovanie = stýkanie sa

Titulná fotografia: Pexels/Oleksandr Pidvalnyi

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.