Stále bola len približne v polovici cesty. Niekoľkokrát jej prebehlo mysľou, že by asi bolo lepšie, ak by sa otočila a vybrala späť. Zakaždým sa pokúsila túto myšlienku zahnať a sústrediť sa na svoj cieľ. Povedali jej, že má ísť rovno a nikdy sa neobzerať za seba. Obzrieť sa ju nikdy nelákalo, ale zabočiť a vybrať sa tou bočnou cestičkou áno. Vedela, že ju nevarovali len tak pre nič za nič. No zároveň si bola istá svojimi orientačnými schopnosťami. Nikdy v živote sa jej nestalo, že by sa stratila. Prešla cez akúkoľvek prekážku, rozptýlenia ignorovala a vždy dorazila do cieľa včas.
Táto cesta bola asi tou najdlhšou, na akú sa vo svojom živote vybrala. Tak veľmi túžila skrátiť si ju. Aspoň o jediný krôčik. Čo zlé by sa predsa mohlo stať? No čo ak na ňu Neviditeľný zošle kliatbu a ona sa potom na žiadnu ďalšiu výpravu nebude môcť vydať?
Bola už v troch štvrtinách svojej cesty. Jej nohy už nevládali, jej dych bol čoraz ťažší. Zrazu zastala. Hrbole cesty jej pod nohami prišli ešte výraznejšie, ako počas kráčania. Pod topánkami cítila každučký kamienok. Obzrela sa okolo seba. Zrak zaostrila na každý krík, každý strom, aby jej nič neuniklo. Prišlo jej, že vzduch je čistý a nikde nie je ani živej duše, no aj tak sa ešte raz uistila. Obzrela sa na jednu stranu, na druhú, a keď si už bola na sto percent istá, že je na ceste sama, pomalým a tichým krokom sa vybrala úzkou lesnou cestičkou, o ktorej miestni tvrdili, že je skratka.
Lesný chodníček bol síce užší než asfaltová cesta, ale lepšie sa po ňom kráčalo. Už nemala ten nepríjemný pocit neistoty pod nohami, už necítila strach. Každým krokom bola sebavedomejšia a pomaly, ale isto začala veriť, že jej prešľap si nikto nevšimne a do cieľa dorazí včas. Ani nevie, koľko minút či hodín ubehlo, odkedy sa vybrala skratkou. Bolo jej jasné len to, že sa blíži tma. Možno sa bude musieť utáboriť, pomyslela si. Kráčala ešte nejakú tú polhodinku, potom sa však rozhodla dať si kratšiu pauzu. Vedela, že cieľ nie je ďaleko, a práve preto si oddych mohla dovoliť. Len ťažko ju niekto predbehne. Nad pocitom toho, že by mohla vyhrať, sa len pousmiala. Predstavila si lesklú odmenu na svojej dlani, keď vtom počula zvláštny hlas. Znelo to ako: ,,Vráť sa späť! Oni na to prídu.“ Ženský hlas odignorovala.
Sedela na mäkkej tráve, vnímala len seba a okolitú prírodu. Hlas sa však nevzdával: ,,Budeš trpieť, ak sa rozhodneš pokračovať. Tu nemáš čo hľadať!“ Postavila sa a obzrela sa okolo seba. Nikde nevidela osobu, ktorej by hlas mohol patriť. Varovanie jej trochu nahnalo zimomriavky. Rozhodla sa vybrať na cestu do cieľa ešte dnes. Kráčala rýchlejšie ako predtým, lebo sa jej na celej situácii niečo nezdalo. Možno si to všetko, aj ten ženský hlas, iba namýšľala, pretože vyšla z cesty, ktorou mala pôvodne ísť.
Vonku sa zotmelo a ona blúdila lesom. Prišlo jej, že chodí stále dokola. Strach sa jej každou ďalšou minútou zmocňoval viac a viac. Ľutovala, že sa vybrala skratkou. Všetko len preto, že si chcela cestu uľahčiť. Blúdila nevedno ako dlho. Hľadala miesto, ktoré by aspoň naznačovalo východ z lesa, no ten akoby ani neexistoval.
Ubehlo niekoľko dní, odkedy sa stratila na ceste za vytúženým cieľom. Stále sa k nemu ale nedostala. Prešla si rôznymi prekážkami, no jej lenivosť ju pripravila o víťazstvo. Chcela si všetko uľahčiť, a tak to aj dopadlo. Vedela, že sa pravdepodobne zo začarovaného lesa nikdy nedostane, no aj tak nestrácala vieru a nádej, že niekedy predsa nájde možno čo i len náznak úzkej cestičky, ktorá by naznačovala blízkosť civilizácie. Bolo jej jasné, že bude musieť začať odznova, a to ju trápilo. Možno keby počúvla varovanie tej ženy, nikdy by sa nestratila a bola by víťazkou. No už je neskoro o tom polemizovať. Stalo sa a ona čas nedokáže vrátiť späť. Chce začať odznova. Tým si je v tomto momente istá, a preto prosí les, nech ju pustí, lebo to, že podvádzala, bola len jej chyba, no tá sa napraviť dá a ona by tak rada urobila.
Titulná fotografia: shutterstock.com
