Aby duše rozkvitli: Koniec času

„Zdravím vás, ja som Smrť,“ predstavila som sa pokojným hlasom. „Dnes vám poviem príbeh jedného človeka, ktorý nechcel zomrieť a myslel si, že dokáže pred smrťou utiecť.“

Človek žil život plný dobrodružstiev, užíval si každú jednu sekundu svojho života, ale na jeho nešťastie krátky život. Keď zbadal, ako sa k nemu blížim, začal predo mnou utekať. Ale ja som bežať nezačala, každá ľudská bytosť sa raz predsa unaví, tak som na ňu iba zakričala, že predo mnou neutečie. Človek utekal, čo mu sily stačili. Keď sa unavil, prišla som k nemu a vtom vytiahol z vačku nohavíc akýsi kamienok, ktorý by ho mal predo mnou ochrániť.

„Vieš, čo to je?“ opýtal sa ma.

„Viem,“ odvetila som.

„Takže vieš, že vďaka tomuto nemáš nado mnou žiadnu moc. Pokiaľ mám tento kameň, nemôžem zomrieť,“ povedal sebaisto človek.

„Takže tomuto veríš, človek,“ pousmiala som sa, „že tento kamienok ťa predo mnou ochráni?! Nebuď smiešny, človek. Ja som Smrť a iba bohovia majú tú moc, odvrátiť osud smrteľníkov. Ten kamienok ťa predo mnou neochráni. Bol si oklamaný.“

„Ha,“ vysmial sa mi človek, „myslíš si, že na to naletím a nechám sa oklamať?“

„Ja neklamem. Stačí, aby si sa rozhliadol okolo seba,“ povedala som mu pokojným hlasom.

Vtom sa človek pozrel navôkol a zbadal svoje bezvládne telo. V tej chvíli si uvedomil, že zomrel a jeho duša už opustila telo.

„Musím už ísť s tebou? Alebo tu môžem ostať takto na veky vekov?“ opýtal sa ma človek.

„Môžeme tu ešte chvíľku ostať, keď chceš. Ale takto tu nemôžeš ostať navždy.“

„Dobre, tak ešte chvíľku ostaňme.“

Keď tú vetu dopovedal, zas začal bežať. Vtom som naňho zakričala:

„Ja som veľmi trpezlivá, som schopná čakať aj tisícky rokov.“

Zadarmo Fotobanka s bezplatnými fotkami na tému čierny a biely, dievča, dlhé vlasy Fotka z fotobanky
Foto: Pexels/Irina Demyanovskikh

Človek si myslel, že mi utiekol, ale ja som ho čakala. Keď ma zbadal, pochopil, že predo mnou neutečie. Prišiel ku mne a povedal:

„Už viem, že ti neutečiem, neschovám sa pred tebou. Takisto viem, že si trpezlivá.“

„Ďakujem za pochopenie,“ rukou som mu ukázala, nech si sadne. „Nie si prvý človek, ktorý sa takto správal a určite ani posledný. Toľko vás bolo, že sa to nedá ani zrátať. Každý z vás by chcel žiť večne. Ale ver mi, ja by som si to s vami rada vymenila. Spočiatku to bola zábava, ale časom sa mi to omrzelo. Tak ako ja som sa musela zmieriť s tým, že tu budem žiť večne, tak aj vy ľudia sa musíte zmieriť s tým, že raz umriete.“

„Už som sa zmieril s tým, že som zomrel. Čas, čo mi bol daný som využil naplno, aj keď som mal ešte nejaké plány do budúcna. Neľutujem toho, ako som žil. Ale mám na teba ešte jednu otázku. Čo bude potom, keď s tebou odídem?“

„Dobrá otázka. To, čo s tebou bude potom, ani sama presne neviem. Pôjdeme spolu do očistca, kde budeš dovtedy, pokiaľ nad tebou nebude vynesený rozsudok. Ale kto a kedy ťa bude súdiť, už nie je v mojej moci,“ odpovedala som mu.

„Ďakujem za odpoveď, Smrť. Poďme teda spolu do toho očistca.“

Tak sme spolu vstali a išli do očistca.

„Každý z vás ľudí sa musí zmieriť s tým, že jedného dňa nastane aj váš čas a ja s tým nič neurobím. Bo nik nežije večne len ja, Smrť.“

Titulná fotografia: Pexels/Jordan Benton.

Zdieľajte článok

Komentáre: