„Amen.“ Rozopnem ruky a ľahnem si na chrbát, hľadiac priamo do stropu. Ktosi mi vravel, že pri modlitbe by som mala byť stopercentne úprimná, lebo len takto to má skutočne zmysel. Možno to bol farár, ale možno mi niečo o úprimnosti vravel i sused, keď sa pýtal, či mu náhodou nehádžem odpad do jeho smetiaka, keď je ten náš už plný. Fakt neviem.
Tu a teraz ďakujem svojej mame, ktorá ma naučila odbiť si tento rituál tesne pred spaním, so zhasnutým svetlom a presne päť minút predtým, než nadobro stratím vedomie. Vždy začínam veľmi vrúcne a každé slovo hovorím tak, akoby Boh sedel vedľa mňa a díval sa, či držím ruky nasmerované priamo k nemu. Preto ich nezopínam nahor, ale mierne doprava ku stoličke vedľa postele, a občas sa len tak usmejem, aby vedel, že som na neho nezabudla.
Za „a odpusť nám viny naše,“ som už v miernom delíriu, a vtedy vravím skutočne to, čo mám na srdci. „Dnes som, Pane, zhrešila, lebo som ukradla spolužiačke pero. Teda, najskôr som si ho len požičala, potom sme na to zabudli a teraz mi vypaľuje dieru do stola. No mala si ho vypýtať, takže to nebola krádež, iba pôžička. Dnes mi vlastne pred školou ani neodzdravila, takže v skutočnosti som sa zachovala ešte pomerne férovo. Zajtra sa aj tak nestretneme, lebo s takými mastnými vlasmi nemôžem ísť predsa nikam.“
Keď sa začnem jemne nakláňať na stranu, poviem ešte „zmiluj sa nado mnou. Amen,“ a potom neviem o svete. Neviem ani to, či Boh ešte v tom čase sedí vedľa mňa a čo si o tom celom myslí, no ja si tento spôsob komunikácie pochvaľujem. Aspoň sa na nič nehrám a nevravím o svetovom mieri a hladomore v Afrike ako kedysi veľmi dávno, keď som to myslela azda aj úprimne.
Ráno si suchým šampónom zachraňujem povesť dobrej študentky. Striekam ho, až pokým nemám horkosť na jazyku a mračno bieloby navôkol. Vojdem do tejto nádhernej bubliny, aby som sa z nej vyzliekla až večer. Mám ju na sebe už takmer celý deň, no zatiaľ čo ráno bola ešte teplá a priestranná, teraz už nestojí za nič. Nepríjemne sa zmenšila, obopla ma, takmer mi cez ňu presvitala pokožka a z jej krásneho ružovkastého nádychu ostal len nevýrazný fľak, usadený nad mojou hlavou ako čiapočka. No na svoju povesť som mala myslieť skôr, ako som sa rozhodla neumyť si vlasy. Teda… Omnoho skôr.
Na pozdrav vo dverách mi nik neodpovedá, tak sa ani nevyzujem a utekám priamo pod sprchu. Pustím na seba takmer vriacu vodu, hoci si vždy vravím, aká je škodlivá na srdce a pokožku. Potom sa cítim príjemne. Tak príjemne, ako vonia uvarené kuracie stehno v nedeľnom vývare. Keďže je kúpeľňa miestom očisty, zvyknem si tu dokončievať modlitbu z predošlého večera, aby som to mala v modernom balení – dva v jednom.
Ešte s turbanom na hlave si zasadnem za písací stôl, rozhodnutá pustiť sa do veľkolepého románu, o ktorom som presvedčená, že čaká len na mňa. Chcem si spísať svoj život, no je prázdny. Čistý papier bez čiarky. Vyhodím ho do koša a ukradnuté pero položím na vypálené miesto v stole.
Večer je Boh smutný. Trápi ho svedomie. To moje. Chcem ho nejako rozveseliť, a tak vstanem z postele a hľadám niečo na písanie. Nech si napríklad kreslí, ako ja, keď som bola malá a hnevali ma spolužiaci v škôlke. Papier vytiahnem z odpadkového koša. Je síce pokrčený, ale čistý. Ako pohľad, ktorý na mňa upiera, a ja si vravím, že mi ho konečne zaplní niečím zmysluplným. Ten papier, na ktorom mal byť môj život. Len to pero neviem nikde nájsť. Akoby sa prepadlo pod zem. No zrazu ho vidím. Vypálilo mi dieru do stola a púšťa sa i do zeleného koberca pod ním.
Myslím, že mi Boh asi neodpustil.
Titulná fotografia: pexels.com/Valeria Danilova
