Monika Tódová je známa slovenská novinárka, momentálne pracuje v Denníku N. Čitatelia a poslucháči ju môžu poznať hlavne z podcastu V redakcii, kde sa so svojimi hosťami pravidelne venuje aktuálnym témam.
Čím si myslíte, že sa líšite od ostatných novinárov?
To by asi mali posúdiť čitatelia, poslucháči alebo diváci. Novinári sú tiež len odrazom našej spoločnosti a sú medzi nami lepší, aj horší. Nakoniec videli sme to aj z Threemy Mariána Kočnera, že dokonca niektorým novinárom platil za to, aby písali na jeho objednávku.
Líši sa súčasná práca novinára od doby, kedy ste s novinárčinou iba začínali?
Áno, celkovo sa práca novinára zrýchlila, ale najviac ju zmenili sociálne siete. Keď som v roku 2001 začala pracovať v Denníku Sme, tak ľudia maximálne poznali moje meno alebo ani to nie, pretože texty sa často podpisovali skratkou. Moja bola „mož“. Písali sme rovnako kritické texty, ale ľudia si možno nevedeli úplne predstaviť ako vznikajú. Teraz pozerajú tlačovky naživo alebo aj akékoľvek rozhovory, na ktorých streamovanie, napríklad pod schodami na úrade vláde, stačí novinárom v ruke mobil. Zároveň čitatelia viac poznajú naše tváre, špeciálne, ak nahrávame videorozhovory, ktoré sú voľne dostupné na YouTube.
Čo Vás na vašej práci baví a čo naopak považujete za neatraktívne?
Moja práca ma všeobecne baví a uvedomujem si, že to nie je samozrejmosť pre každého človeka. Je to veľký dar. Od strednej školy som chcela byť novinárka a som rada, že sa mi to splnilo. Neatraktívne je práve to, čo prišlo so sociálnymi sieťami – strata súkromia a v rozdelenej spoločnosti aj hrozba toho, že vás niekto na ulici slovne alebo aj fyzicky napadne len preto, že je ovplyvnený bludmi na Facebooku.
Chceli ste niekedy zmeniť povolanie?
Nie.
Čo je na práci novinára najťažšie?
Je to stresové, časovo náročné a veľmi zodpovedné povolanie, v práci ste vlastne celý život a je dôležité, aby človek vedel aj relaxovať a vypnúť.
Aké boli vaše prvotné myšlienky, keď vás a vášho kolegu Čikovského obvinili z ohrozenia utajovaných skutočností na jeseň minulého roku? Boli ste si istí, že to nakoniec dobre dopadne?
Foto: Archív Moniky Tódovej.
Obvinili nás preto, že sme vraj vyzradili identitu utajeného svedka Petra Tótha, ktorý ju ale vlastne vyzradil sám na Facebooku, keď verejne oznámil, že končí svoje priateľstvo s Mariánom Kočnerom a prestáva mu veriť. Bolo zrejmé, že tým svedkom, ktorý sa spomínal vo všetkých výpovediach, nemôže byť nikto iný ako Tóth. Keď nás obvinili, pomyslela som si, že je to absurdné a nemala som žiadne obavy, že by to mohlo viesť k nejakému nášmu potrestaniu.
Podľa čoho si vyberáte hostí do rozhovorov?
Podľa aktuálnych udalostí a ich aktérov, podľa funkcií, ktoré dané osoby zastávajú, podľa toho, kto ma ako človek zaujíma a veľkým faktorom je aj to, kto je vôbec ochotný na rozhovor prísť. Nie každý, s kým chcem urobiť rozhovor, s tým súhlasí. Napríklad predseda Hlasu Peter Pellegrini alebo generálny prokurátor Maroš Žilinka opakovane rozhovory u nás odmietajú.
Stalo sa, že vaši spolupracovníci, s ktorými vytvárate podcasty, mali nápad na respondenta, s ktorým ste vy nesúhlasili alebo naopak?
Nepamätám si na takúto situáciu. Ale o možných hosťoch v redakcii spoločne diskutujeme.
Z vášho pohľadu, ako pohľadu novinárky, akým smerom sa momentálne Slovensko uberá?
Keďže robím novinárku už 21 rokov, tak celú aktuálnu vládnu krízu vnímam trochu s odstupom. Mám pocit, že novinár sa stále nachádza uprostred nejakej politickej krízy, uprostred nejakej hrozby, nejakého konfliktu. Demokracia je každodenný boj. Ak ako novinár vyznávate určité hodnoty ako sú rovnosť pred zákonom, sloboda vyjadrovania, podpora menšín, tak sa s ohrozovaním týchto hodnôt stretávate pravidelne. Vždy sa nájde situácia, v ktorej musíte na tieto hodnoty poukazovať, prípadne poukazovať na ľudí, ktorí tieto hodnoty nevyznávajú alebo ich ničia. Dlhodobo sa uberáme správnym smerom, aj keď dnes sa to tak možno ľuďom nezdá. To, čo bolo možné kedysi, dnes už možné nie je. Naše zákony sa zlepšujú, ich vymáhanie tiež, naša tolerancia toho, čo politikom odpustíme, sa zužuje. Ide to pomalšie ako by sme chceli, ale ide to. Samozrejme, každé voľby sú zlomové, a preto musia občania vždy strážiť čo sa v krajine deje a zaujímať sa o verejný život.
Bol nejaký moment počas rozhovorov, ktoré robíte, kedy ste si povedali, že to bol jeden z najťažších rozhovorov vôbec?
Najťažšie rozhovory sú, keď vám respondent odpovedá jednoslovne, prípadne keď nechce nič povedať a vlastne neodpovedá. Vtedy sa počas rozhovoru pýtate, že prečo vôbec tento človek súhlasil s rozhovorom, keď nechce odpovedať.
Počúvate svoje podcasty a hodnotíte ich, či vám všetko vyšlo tak ako ste chceli?
Podcasty počúvam, pretože ich vzápätí prepisujem a editujem.
Čo si ako novinárka myslíte o tom, keď niektorí politici často hovoria, že novinári ich napádajú?
Je to nekonečný príbeh slovenskej politiky. Akonáhle robia politici chyby a zlyhávajú vo funkciách, prví koho obvinia, sú novinári. Chvíľu im táto stratégia vychádza, ale ľudia nakoniec vždy pochopia, že novinári si len robia svoju prácu a daní politici časom skončia. Niekedy to avšak trvá aj viac volebných období.
Baví vás robiť videoreportérku a podcasterku viac ako písanie?
Byť novinárkou ma všeobecne baví a bavia ma ďalej obe veci.
Čo plánujete do budúcna v rámci vašej práce?
Nemám žiadne veľké plány, budem rada, ak bude ďalej vychádzať podcast V redakcii každý pracovný deň a aj komentátorský podcast, ktorý vychádza v sobotu.
Čo by ste odkázali študentom žurnalistiky, či mladým, začínajúcim novinárom?
Že sa veľmi teším, že si vybrali toto povolanie a budem im držať palce, aby v ňom vydržali. Tiež, aby veľa čítali a nebáli sa pýtať nepríjemné otázky.
Čo robíte, ak práve nepracujete?
Starám sa o svoje dve deti.
Titulná fotografia: Archív Moniky Tódovej.
