Kde bolo, tam bolo, v jednej malebnej dedinke v hlbokom údolí tých najmocnejších hôr odetých do bielych šiat žil staručký rezbár. Jeho život bol popretkávaný smutnými udalosťami, ktoré zanechali večné odtlačky na jeho srdci. Pohľad, ktorým objímal každého, na koho sa pozrel, mal v sebe ukryté všetky boľačky, ktoré si mu počas života sadli na plecia. Asi aj preto chodil taký zhrbený.
Na tretí deň mali prísť Vianoce. Čas, keď staručkého samotu navštívi spoločnosť. Jeho najmilovanejší vnúčik s rodičmi sa sľúbili na štedrú večeru. Už len pomyslenie na túto udalosť vyvolávalo v staručkom ohňostroj radosti. „Všetko treba nachystať, na nič nesmiem zabudnúť,“ opakoval si v duchu niekoľkokrát. Jeho skromný príbytok začínal dýchať v rytme vianočných kolied. Ozdoby na stromčeku odrážali svetlo sviečok na adventnom venci. Vôňa perníkov nasiakla do každého predmetu v miestnosti. Aj do fotky staručkej, ktorá zo steny oproti oknu na všetko dohliadala.
Ešte deň do Vianoc. Staručkého viečka oťaželi až tesne nadránom. Dovtedy premýšľal, aký darček by jeho vnúčika najviac potešil. Len čo si dal rannú kávu so svitaním, už aj sa pobral činiť. Celý svoj život vyrezával do dreva. Radosti, starosti, lásku aj žiaľ. Rezba bola jeho rukopisom a drevo denníkom. Pod jeho rukami sa menilo na zázračné diela. Ich námety predsa tvoril najlepší umelec, sám život. Pre vnúčika sa rozhodol vyrezať autíčko. Obliekol si zimný kabát, skočil do čižiem a pevne uchopil rezbársky nôž. Vonku sa pozdravil s pani zimou, ktorá ho potľapkala po chrbte a namaľovala líca načerveno. Povzbudený staručký sa pustil do rezby. Netrvalo dlho a snehové vločky unavené po tanci si chodili odpočinúť na jeho riedke vlasy. „Chcelo by to baranicu, nech majú vločky mäkšie pristátie ako tú moju plešinu,“ pomyslel si na ceste po ňu. Keď sa vrátil, opäť pokračoval vo svojom veľdiele. Vyrezával, až pokým sa nezhaslo nebo nad ním a neskrehol mu posledný článok prsta. Bol len kúsok od toho, aby to nedokončil. Muselo v tom byť kúzlo, že to stihol.
Vnútri si zakúril v piecke a popíjal žeravý čaj. Avšak to, čo by ho zahrialo najviac, odišlo už pred rokmi. Idylku so samotou prerušil telefonát od dcéry. Zdvihol a z telefónu sa ozvalo: „Ocko, je nám to veľmi ľúto, ale nebudeme môcť zajtra prísť. Zrušili všetky spoje pre nadmerné sneženie. Mrzí nás to.“
Tma. Prázdno. Slepá ulička. To je všetko, čo v tomto momente staručký videl. Akoby niekto sfúkol sviečku a zostal po nej už iba dym. Chlad, s ktorým teplo v šálke bojovalo, vyhral. Každým dúškom čaju staručký zamŕzal. Sklonil hlavu a do dlane mu spadla slza.
Nastal Štedrý deň. Sneh vonku pripravil čarovné kulisy, na ktorých sa deti sánkovali. Pre staručkého to bol ľútostivý pohľad. „Kiežby si tu bol, vnúčik môj,“ povzdychol si. Vedľa svietnika bolo položené drevené autíčko, ktoré si ukradlo staručkého pozornosť. Zobral si ho do rúk a starostlivo ho uložil do pripravenej škatule. Zabalený darček položil pod stromček a išiel pripraviť večeru.
Podvečer zapálil sviečky na adventnom venci, stôl prestrel aj pre pocestných a napokon si zaň sám sadol. Všade bolo ticho. Staručký doposiaľ nikdy nechápal Tichú noc viac, ako tomu bolo teraz. Modlil sa a pri spomienkach cítil všetky odtlačky, ktoré mal na srdci. A čakal na nič.
Vtom zazvonil zvonček. Nadšene sa postavil a išiel otvoriť. „Asi pocestní,“ vravel si.
Len čo stlačil kľučku, zvonka sa ozvalo: „Šťastné a veselé, dedko!“
Staručký myslel, že ho klame zrak. Pretrel si oči a vykríkol: „Vnúčik môj milovaný! Vitajte všetci!“ Prišli. Kúzlo Vianoc existuje. Postará sa o všetky zázraky, na ktoré je človek príliš malý.
Po štedrej večeri prišiel rad na otváranie darčekov pod stromčekom. Keď škatuľu s autíčkom vzal vnúčik do rúk a začal ju natešene otvárať, jamky v jeho líčkach sa prehĺbili ešte o čosi viac. A keď zo škatule vybral vyrezané autíčko, svetielka v jeho očkách osvetlili všetko navôkol. „Ďakujem, dedko,“ vyhŕklo z neho tak úprimne, ako to len deti dokážu.
„Vnúčik, to je autíčko, ktoré som ti vlastnoručne vyzeral, aby si videl, že trpezlivosť a namáhavá práca sa vypláca. Nech si ako strom, z ktorého toto drevo pochádza. Pevný, mohutný, silný a zdravý. Nech ustojíš všetky víchrice, ktoré ti život prinesie, a hoci sa tvoje halúzky budú triasť vo vetre a v búrkach, korene zasadené hlboko v zemi ti dávajú istotu, že ťa nič len tak nezlomí.“
Vnúčik sa natiahol po darček venovaný dedkovi. „Nech sa páči, tento je pre teba,“ povedal. „Vnúčik môj, mýliš sa. Ty s tvojimi rodičmi si môj dar. To, že tu dnes môžeme byť spolu, je ten najkrajší darček, aký ste mi mohli dať,“ dojato pošepkal a pozrel sa na obraz so staručkou, ktorá sa na nich po celý čas usmievala.
Titulná fotografia: Pinterest.
