Snažila sa. Tak veľmi sa snažila byť lepšou a tak veľmi jej to nešlo. Každé ráno sa postavila pred zrkadlo a snažila sa vidieť niečo iné než len kôpku nešťastia. Ale bolo to ťažké. Potrebovala sa zhlboka nadýchnuť, ale na hrudi akoby mala ťažký balvan. Jej pľúca nechceli nasať do seba ani štipku vzduchu. Nevideli v tom význam. Pochytila ju triaška, rozplakala sa a posledné, čo si pamätá, bolo, ako padá na zem.
Zobudila sa na ustráchané hlasy a milé ruky lekárov, ktoré sa jej snažili do žíl vliať trochu života. Nechcela to takto. Dobre vedela, čo sa stalo. Od jej posledného devastačného neúspechu ju padanie k zemi prenasledovalo takmer denne. Obrazne aj doslova. Nemalo význam tvrdiť jej, že robí dobré veci a že je užitočná. Neverila tomu.
Jej mozog jej vravel niečo iné. Chcela cítiť reštartované srdce pod svojimi rukami a navždy si zapamätať ten pocit. Chcela počuť slová „ďakujem, už to nebolí,“ ktoré by boli adresované jej. Chcela sa pozerať na vysmiate detské tváričky, ktoré zbavila trampôt na ich dušičkách. Chcela tak veľa?
Boh sa smeje. Áno, ona si robila svoje plány a Boh sa na nich smial. Aj napriek tomu sa nevzdávala. Bola tvrdá ako kameň, nezlomná ako skala. Nič, čo sa jej postaví do cesty, ju nedokáže zastaviť. Iba na chvíľu. Kým stratí vedomie a znova ho nadobudne. Ale potom sa pozviecha a opäť bude sledovať vzorce sérotonínu. A nielen toho vo svojom mozgu. Ale aj toho na papieri. Opäť sa bude snažiť dať do toho všetko.
Dať všetko do toho, aby sa stala tým, kým chce byť celý život. Verí, že tam niekde v budúcnosti, možno blízkej a možno ďalekej, ju čaká jej sen. Sedí na lavičke a pospevuje si jej obľúbenú pesničku, aby ho lepšie počula, keď sa bude blížiť. Keď sa nájdu, bude jún. Možno júl. Alebo august. Bude leto. Chytí ju za ruku a povie jej, že ju čakal celý život a konečne ho našla. Konečne sa našli.
Keď sa nájdu, určite sa to nezaobíde bez fonendoskopu. Bude jej musieť skontrolovať tep. Bude musieť skontrolovať, či je ešte stále naozaj nažive a či sa mu nesníva. Čakal ju tak dlho. Ona mu ale tento náhrdelník vytrhne z ruky a rozuteká sa preč. Rozuteká sa priamo do náručia svojich úspechov. Lebo na ňu čakajú. Podobne, ako na ňu čakal jej sen. A nakoniec sa so svojimi úspechmi nájde. Potrebujú sa. Potrebujú ju.
Titulná fotografia: pixabay.com.
