Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, aké dôležité je v živote svetlo?
Len si predstavte jednu malú sviečku. Svojím plamienkom dokáže zapáliť niekoľko ďalších a to bez toho, aby z nej svetlo ubúdalo. Delí sa a stále horí rovnako.
Plamene tancujúce na knôtoch sviečok hladká jemný vánok prúdiaceho vzduchu. Ich tiene, vrhajúce svetlo, sa urputne plazia ku každému kútu v miestnosti. Už si podmanili svoj odraz v našich očiach. Sme ich zrkadlom, od ktorého sa odrážajú zase o kúsok ďalej. Chcú sa nás dotýkať. Naťahujú k nám ruky, aby zohriali tie skrehnuté prsty, ktoré nám primŕzajú vo vreckách nohavíc. Sušia nám to veľké more slané, rozliate po lícach. Bozkávajú nás na perách. Vyháňajú tmu z našich sŕdc, lebo temnota to nedokáže. Sme vyschnutou studnicou, do ktorej sa zrazu začne vlievať pokoj. Najskôr napojí naše telo, potom pokračuje dušou. Tak veľmi sme po ňom lační. Všade sa ho snažíme hľadať a pritom on si musí nájsť nás.
Po chvíli plamienky dohárajú. Už to nie je divoká salsa na knôtoch. Už to je ladný valčík, pohupujúci sa na starých kolenách. Nastal čas iných sviečok, ktoré budú pokračovať. Tých, s ktorými sa podelili. Lebo aj sviečka s najväčším plameňom raz zhasne.
Vravím si, či my nie sme ako tie sviečky. Každý z nás svieti na tento svet, od začiatku až po koniec. Všetci v sebe nosíme plamienok, ktorý toto dokáže. Zapálil nám ho sám život. Tak svieťme! Svieťme všade, kam prídeme. A zapaľujme plamienky aj ostatným. Ľuďom, ktorí sa tie svoje snažia tlmiť. Robme to každý deň a ja vám sľubujem, že ten náš nebude o nič slabší. A zapáľme všetkých, nech tento svet nikdy nevyhasne. Len si teda dajte pozor, aby svetlo, čo je vo vás, nebolo tmou.
Titulná fotografia: Pinterest.
