András Cséfalvay svojou prednáškou v Nitrianskej galérii o digitálnom umení v hernom prostredí uzavrel cyklus prednášok o súčasnom výtvarnom umení vo virtuálnej a rozšírenej realite. Zúčastneným porozprával o svojich troch dielach, ktoré sa niesli v znamení šiesteho masového vyhynutia. Svoje rozprávanie obohatil krátkymi ukážkami digitálnych hier s dronovými zábermi a 3D modelmi vytvorenými fotogrametriou.
András Cséfalvay je výtvarný umelec, absolvent maľby na VŠVÚ v Bratislave. Okrem toho, že v súčasnosti pôsobí ako pedagóg výtvarného umenia, samostatne vystavoval svoje diela v najznámejších európskych mestách. Je odborným asistentom v Ateliéri IN, organizátorom Open Studios a Office for Contemporary Art. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie aj v švédskom múzeu umenia Malmö Konstmuseum. Venuje sa predovšetkým experimentálnemu filmu, počítačovej animácii a hudbe. Zaujíma ho história a filozofia prírodných vied a ich vplyv na náš súčasný svet.
Miesto činu – Sandberg
Hovorí sa, že ľudským pričinením v súčasnosti zažívame šieste masové vyhynutie. Prirovnáva sa k piatim predošlým, ktoré sa stali v histórii, a väčšinou to boli veľké geologické alebo biologické udalosti. Prvý príbeh sa odohráva v slávnom paleontologickom nálezisku v Sandbergu pri Bratislave. Je to obrovský pieskovec, ktorý predstavuje odkryté morské dno. „Pamätám si, že ešte ako deti sme tam občas kopli do nejakého kameňa a našli sme aj žraločí zub. Teraz je to už prísnejšie chránené. Takže s týmto miestom som mal aj osobný vzťah,“ spomína Cséfalvay. Chcel s týmto miestom pracovať a vytvoriť formát, ktorý by bol aj do istej miery interaktívny. Vymyslel počítačovú hru typu Simulátor chôdze. V hre je možné chodiť po priestore Sandbergu a objavovať príbehy, ktoré rozprávajú morské živočíchy. V príbehoch vyjadrujú svoje prežívanie na pokraji vyhynutia. V tomto momente je to istý druh prijatia alebo vnútorný boj. Napríklad žralok hovorí, čo znamená byť v tele a zrazu ho stratiť a zostať pokojný.
Hra je v anglickom jazyku, ale podľa slov jej autora nie je nevyhnutné vždy všetkému jasne rozumieť. Dôležitejšie je načerpať atmosféru.
Varovanie trilobitov
Druhý príbeh sa odohráva teraz. Hra je zasadená do prostredia ľudskými rukami vyhrabaného lomu. Okolitý les je dôležitým náleziskom trilobitov pri Prahe. Obdobie vyhynutia trilobitov medzi obdobiami Silúr a Devón bolo pravdepodobne zapríčinené jedným zo živočíchov. Ide o obdobie, keď riasy objavili spôsob fotosyntetizovania a veľmi efektívnym spôsobom zrazu premieňali CO2 na kyslík. Pumpovali veľa kyslíku do ovzdušia a stal sa presný opak toho, čo ľudia robia dnes. K tomu Cséfalvay dodal: „My sa síce nachádzame v šiestom masovom vyhynutí, ale sme prví, ktorí to konáme vedome, a možno budeme prví, ktorí to nejakým spôsobom vedome vieme zastaviť. Môže to byť smutné, ale možno je to istým spôsobom správne.“ To, že by tu mohla nastať obrovská katastrofa, je v zásade spôsob obnovy.
V počítačovej hre sa vo vrstvách skál nachádzajú rôzne fosílie, ktoré v dávnych časoch svojimi zmyslami ochutnávali svet. Rozprávajú svoju poéziu, aby nás varovali, alebo s nami hovorili o svojom prežívaní konca sveta. Je možné sa priblížiť aj k trilobitom, ktoré nielen opisujú, ako sa cítili, ale navádzajú nás k uvedomeniu, trúchleniu či odvahe nájsť nádej.
Vtáky nás zachránili
Tretí príbeh zo série je spracovaný do videa, ktoré predstavuje nádej. Po poslednom masovom vyhynutí, dopade meteoritu na Zem, vyhynuli všetky rastliny, pretože neboli schopné procesu fotosyntézy. Obrovské množstvo prachu vytvorilo obal, ktorý bránil prieniku slnečného svetla. Vymreli všetky bylinožravce a následne mäsožravce pre nedostatok potravy. Prežili iba dve skupiny živočíchov, malé vtáky a lietajúci hmyz. Vtáky zistili, že jediný spôsob, ako môžu prežiť, je, že musia vyletieť na úroveň prašného obalu a preraziť ho. „Ja si myslím, že odtlačok nádeje sa počíta od tohto momentu, keď vtáky prerazia oblaky a prvýkrát po niekoľkých rokoch zasvieti slnko na Zem. Ten lúč sa stal práve lúčom nádeje a predstavuje moment kozmického vykúpenia,“ dodal Cséfalvay.
Čo ďalej?
Cséfalvay v závere svojej prednášky prezradil, že v súčasnosti pracuje na projekte o dropoch, najťažších lietajúcich vtákoch na svete. Pozoruje a analyzuje ich správanie. Zaoberá sa otázkou, či je súťaž medzi samcami v prírode naozaj prirodzená. Svoje zistenia porovnáva s Darwinovým vývojom druhov. Hoci zatiaľ nechcel prezradiť bližšie detaily, zo svojho doterajšieho pozorovania vyvodil hlavnú myšlienku: „Jazyk evolúcie je strašne ovplyvnený jazykom kapitalizmu. Takže my v prírode tú súťaž vidíme, lebo sme sa ju tam naučili vidieť. Nie je tam každý cicavec sám za seba, tí samci nejakým spôsobom koordinujú to, čo robia. Tak mi napadlo, či to nie je nejaký spôsob zvieracieho umenia. Že to možno robia pre nás.“ Priznal, že z tohto pozorovania sa v budúcnosti možno dočkáme kratšieho dokumentárneho filmu.
Titulná fotografia: ON/Kristína Magová.
