Učiť študentov je ťažšie, než som si predstavoval, hovorí doktorand Kristián Vrábel

Upozornenie: Nedopatrením sme pôvodne zverejnili staršiu verziu rozhovoru. Za chybu sa ospravedlňujeme.
Autorky: Jessica Vulganová a Tímea Petrovičová
Online vyučovanie bola skúška, ktorá bola náročná ako pre vyučujúcich, tak aj pre študentov. Študentské časy sú však podľa Kristiána najlepšie obdobie v živote mladého človeka.

Ako si sa dostal k žurnalistike?

Bude to znieť ako klišé, rozprával som ho prvé dva roky na žurnalistike, keď sa ma niekto opýtal, prečo práve tento odbor. Počas strednej školy som sa amatérsky venoval filmu, práci s kamerou, strihu, veľmi ma to bavilo. Taktiež ma bavilo písať, hlavne slohové práce. Ale keď prišiel rad na výber vysokej školy, pripadalo mi, že s VŠMU rúbem príliš vysoko, tak som si povedal, že skúsim niečo, čo sa aspoň okrajovo k tomu približuje a kde by som sa mohol zdokonaľovať v písaní, v audiovizuálnej tvorbe, teda že vyskúšam novinárčinu. Nikdy predtým som nebol v Nitre a veľmi sa mi tu zapáčilo.

Naplnila praktická časť štúdia tvoje očakávania?

Čo sa týka písania, človek sa tu napíše dosť. V druhom ročníku som sa dostal k tvorbe audiovizuálnych klipov na predmete televízna tvorba, vznikol tu aj môj prvý spravodajský príspevok. Spovedali sme lektorov z Číny aj z Rakúska, ktorí pôsobili u nás na univerzite. Takže tu som pokračoval v práci s kamerou a so strihom. V treťom ročníku sme robili publicistické reportáže, ktoré mali dlhší rozsah, bola to trinásťminútová práca. Ja som mal dokument zameraný na ekológiu. Pri tejto práci som si vyskúšal veci, s ktorými som dovtedy nepracoval. Presedeli sme nad ním aj desať hodín. Následne sme sa so spolužiakom venovali ekologickej téme aj na ŠVOUČ, pretože si myslím, že je to dôležitá téma a je načase ju začať riešiť. Ak už nie je neskoro. Nakoniec sa to dostalo až k pánovi doktorovi Nátherovi, ktorý pracuje v Rádiu Regina a jedného dňa nám oznámil, že to zaradí do vysielania. Boli sme veľmi radi, že sme túto tému dostali medzi ľudí.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si pokračoval na doktorandské štúdium?

Počas vysokej školy som si uvedomoval, že by som si chcel vyskúšať učiť. Po žurnalistike som si povedal, že najlepší spôsob, ako to vyskúšať, bude doktorandské štúdium. Názov mojej dizertačnej práce je Mediálny rozmer Ladislava Mňačka, literárne zameraná téma. My ako doktorandi spadáme pod Katedru masmediálnej komunikácie a reklamy, takže s touto témou bol problém, lebo pracovníci katedry nevideli prepojenie témy s ich katedrou. Momentálne je tento problém vo fáze riešenia.

Ako prebieha zadeľovanie predmetov doktorandom? Vyberáte si, čo chcete učiť, alebo dostanete rozvrh?

Dostaneme rozvrh. Ja som dostal vás, druhákov, učiť základy spoločenskovedného výskumu a štvrtákov predmet marketing a reklama.

Aké máš z učenia zatiaľ pocity?

Je to ťažšie, ako som si predstavoval. Nečakal som, že budem musieť toľko sedieť pri príprave, ale vyplýva to aj zo zložitosti predmetov, ktoré učím. Chcem sa k tomu postaviť zodpovedne, aby ste si z toho niečo odniesli. A čo sa týka marketingu a reklamy, dosť veľa času mi zaberie nájsť vhodné a zaujímavé ukážky, prípadne vymyslieť pre nich aktivity, aby študenti iba nesedeli a nepočúvali prednášku.

Foto: Osobný archív Kristiána Vrábela.

Líši sa naša generácia študentov žurnalistiky od tej tvojej?

Ani nie. Keď vám položím otázku, odpovedajú dvaja, presne tak, ako to bolo aj u nás. Ale nezazlievam vám to, lebo ja som bol taký istý.

Ako sa za päť rokov tvojho štúdia menili veci na katedre?

Zažili sme odchody niektorých pedagógov, ktoré zamrzeli. Zmenila sa v priebehu môjho štúdia aj vedúca katedry, ale to je zmena, ktorú my ako študenti nepociťujeme.

Ako si vnímal online výučbu počas pandémie?

Bola to rovnaká výzva pre vyučujúcich ako aj pre nás. Myslím si, že robili, čo mohli.

Povedz nám niečo o svojej tvorbe.

Každá z mojich poviedok je v podstate horor. V každej sa rozoberajú iné témy. Snažím sa tam rozoberať ľudskú stránku, psychológiu.

Foto: Osobný archív Kristiána Vrábela.

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Čo sa týka obsahovej stránky, odmalička som vyrastal na hororoch. Keď som prišiel na prázdniny a ujo mi povedal, že večer budeme pozerať Vreskot, bol som nadšený. S maminou tiež často pozeráme horory. Odvtedy horor milujem. Na strednej som chytil do ruky Stephena Kinga a povedal som si, že toto je skvelý pomer takého desu a ľudskej drámy. Bol to štýl, ktorý som si chcel privlastniť. Rôzne hororové javy v mojej tvorbe pramenia z kvanta napozeraných hororových filmov. A niektoré inšpirácie sú aj z vlastného života.

Ako vnímaš vulgarizmy v literatúre?

Príde mi ten text úprimnejší. Vieme sa s nimi stotožniť, lebo nadávame všetci. Všetci vieme, čo si zakričíme, keď sa nám niečo nepodarí. Neruší ma to, aj keď to má svoju hranicu.

Písal si počas covidu viac?

Vďaka pandémii som písať začal. Bol som zavretý doma a mal som napísať bakalárku. Ale nestačilo mi to, cítil som, že atmosféra toho obdobia ma núti tvoriť niečo iné. Krátko po začiatku pandémie som napísal prvú poviedku Diaľka medzi nami. Reflektovala pocity, ktoré sme zažívali aj my. Je možné, že ak by pandémia nebola, nikdy by som sa nedostal k tomuto typu písania. Zároveň som chcel počuť aj názor niekoho nezaujatého, tak som poprosil pracovníkov našej katedry. Bol som nadšený zo spätnej väzby a som motivovaný písať ďalej. Odzneli aj návrhy na vydanie. Nie je to nič nereálne a nie je čo stratiť. Bolo by príjemné mať niečo z vlastnej tvorby doma na poličke. Viem si predstaviť seba ako autora, ale neviem si predstaviť byť „pitvaný“ na nejakej besede či autorskom čítaní. Som ten typ, ktorý vydá knižku, zavrie sa doma a bude v tichosti čítať recenzie na internete.

Foto: Osobný archív Kristiána Vrábela.

Máš podobný štýl písania s nejakým autorom?

Určite áno. Na každú poviedku, ktorú píšem, má vplyv autor, ktorého v danom momente čítam. Niekedy to urobím aj úmyselne, lebo niektorí autori majú jednoduchý, ale skvelý štýl.

Ktorá z tvojich poviedok je tvoja najobľúbenejšia a najvydarenejšia?

Diaľka medzi nami. Už len preto, že je to tá, pri ktorej som sa prinútil byť trochu kreatívny. Blízka mi je aj Povedz Abby, že ju milujem. Je pre mňa veľmi osobná.

Vieš si predstaviť písať aj iný žáner?

Skúšal som to viackrát, ale vždy sa dostanem do bodu, kedy mi chýba, že tam nikto nezomrie a nie je tam prítomnosť niečoho zlého. Čiže vidím sa skôr pri písaní hororovej tvorby, to ma baví najviac.

Čo by si poradil mladším študentom, ktorí majú tendenciu vzdávať sa?

Nevzdávajte sa. Študentské časy sú tie najlepšie.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Moju tvorbu.

Titulná fotografia: Osobný archív Kristiána Vrábela.

Zdieľajte článok

Komentáre:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.