Aby duše rozkvitli: Oslobodený

Jedného všedného rána,
keď mladíka bolela z minulosti rana
a samota sa mu vlievala do žíl
zo spôsobu, akým doteraz žil,
sadol si unavený na lavičku v záhrade.

Kolenami si podoprel lakte a chytil sa za hlavu, aby sa presvedčil, či ju tam ešte stále má. Plecia mu pokľakli pred všetkým navôkol a oči zastreli svoje závesy, aby bdelý zaspal. Keď mu už predstavy začali črtať cestu do rozprávky, vtáčí štebot im zabuchol dvere pred nosom. Mladíka to rozrušilo. Nakreslil si dve vrásky na čele, vyceril zuby a s touto maskou na tvári začal naháňať zvuk píliaci jeho uši. Vlastne ešte otvoril oči. Človek ich občas musí otvoriť, aby videl svet okolo seba. Malý uštebotaný slávik. Zobal zrno z klietky zavesenej na strome, ktorého tiene sa tak neúnavne plazili po lavičke. Mladík na ňu vyskočil, aby zabuchol dvierka na klietke. ,,A mám ťa,” povedal jazykom zamrežovaným zubami. ,,Myslíš si, že si môžeš len tak štebotať, kedy sa ti zachce?” pokračoval horlivo. Keď už bola z neho takmer vatra, z klietky sa ozvalo: ,,Môžem!” Neuveriteľné, mreže sa jediným slovíčkom otvorili dokorán. A oči sa skoro rozkotúľali na zem, len by ich nemal kto pozbierať.

Slávik sa nedal odradiť ani mimickým cvičením mladíka a pokračoval: ,,Ja si môžem spievať a ty sa môžeš ospravedlniť.” Po týchto slovách mladíkovi zapadla do hrdla tenisová loptička a trvalo celkom hodnú chvíľu, kým sa mu ju odtiaľ podarilo vytiahnuť. ,,Ja sa neospravedlňujem,” vydal zo seba a týmto vyčerpal svoju slovnú zásobu. Z neba sa mu začal liať atrament pod nohy a on iba pečiatkoval stopami cestičku zo záhrady. Potom už celý deň zostal dnu a učil sa nové slovíčka, ktoré bude môcť použiť zase zajtra.

Druhého všedného rána,
na klietke zatvorená železná brána,
mladík nevedel si so sebou rady,
podišiel do záhrady. 

Zastal pri klietke, premiešal čas utopený v šálke čaju a odkrojil zo svojho pohľadu pre slávika. Buď už neštebotal, alebo mladík ohluchol. No v záhrade spievalo ticho. ,,Dobré ráno,” vypľul mladík do vzduchu. ,,Ako pre koho,” ozvala sa odpoveď. ,,Potrebujem sa vrátiť domov,” pokračoval, ,,budú mať o mňa starosť.” ,,Kto by ju už len o teba mal?” nechápavo sa spytoval mladík. ,,Rodina. Ty snáď nemáš rodinu, ktorá by sa o teba bála?” Dôležitosť skákajúca na písmenkách týchto slov strhla leukoplast z rany, ktorý na ňu mladík lepil celú noc. Tentokrát si zabudol zastrúhať ceruzku na kreslenie vrások, tak sa len otočil a začal ukazovať chrbát slávikovi stále z väčšej vzdialenosti. A hoci už bol celkom ďaleko, zvuk z klietky si urobil zastávku v jeho ušiach, aby mu povedal: ,,Nechcel by som byť tak uväznený na slobode, ako si ty.” Týmto sa pootočili kohútiky v mladíkových očiach a začalo z nich kvapkať. Až tak, že by si kvapkami zalial ďalšiu šálku čaju, s ktorou by sa aj tak nemal s kým podeliť.

Tretieho všedného rána,
letela ponad záhradu vrana,
zbadala ligotavú smietku,
otvorila vtáčikovi klietku. 

Predtým, než si dal dúšok čerstvej slobody, nechal tu jedno pierko na pamiatku. Aby mu mladík odpustil, že sa pred odchodom nerozlúčil. Ten sa do záhrady vybral na pravé poludnie. Celou cestou civel na klietku a snažil sa presvedčiť, že ho zrak iba klame. Vyčítal očiam, ako môžu byť také nespoľahlivé, ale ony ďalej provokovali. Nakoniec sa rozbehol tak, že nohy za ním nestíhali. No ani to nepomohlo tomu, aby v klietke vtáčika uvidel. Bol preč. Bez varovania, bez súhlasu.

V tom zafúkal vietor a celou silou vrazil do klietky na strome. Hojdala sa natoľko, že z nej vypadlo slávikovo pierko, ktoré mladík doteraz urážal svojou nepozornosťou. Tak sa s ním začalo naháňať, zametať prach vo vzduchu, hladkať vietor po dychu. ,,Vezmem ťa tam, kde len tvoje srdce túži ísť.” V tej chvíli sa mladík prestal naháňať. Či to bolo svedomie alebo naozaj pierko, bolo to to najslobodnejšie, čo k nemu kedy prehovorilo. Zrazu sa pred ním začali zipsovať rozídené cesty do jednej, aby po troch rokoch trafil domov. Keď dorazil do cieľovej destinácie, uvidel pootvorenú bránu ako dvierka na vtáčej klietke. Akoby ho čakali. Akoby nikdy za ním nezatvorili.

Neisto vošiel dnu a hláskom prikrytým pokorou povedal: ,,Odpustil som vám. Odpustite aj vy mne, že som odišiel. Ospravedlňujem sa.” V momente, keď toto vyslovil, pocítil tlkot srdca, ktorý začal rozbíjať ľad zamrznutý okolo neho. Topil sa a praskal na všetky strany. Keď sa srdce opäť oslobodilo a nebolo už nič, čo by ho zväzovalo, z oblohy sa na oslavu ozval krásny slávičí spev. A on vtedy vedel, že sa oslobodili obaja.

Titulná fotografia: pinterest.com

Zdieľajte článok

Komentáre: