Dnes sa vás chcem spýtať veľmi dôležitú otázku. Čo pre vás znamená šťastie? Presne to šťastie, ktoré zakaždým niekomu prajeme vo vinšoch na oslavách, ale aj pred ťažkými skúškami v živote.
V skutočnosti pre každého z nás znamená šťastie niečo iné. Niekto má v tom jasno a odpoveď by vysypal ako poučku z rukáva. Niekto by vedel menovať toho toľko, že by som zabudla, čo povedal ako prvé. Niekto nevie. Niekto si nie je istý, lebo sa to u neho často mení. A niekto na šťastie dávno zanevrel.
Pravdepodobne to súvisí aj s obdobím, v ktorom sa človek momentálne nachádza. Niekto sa nechá unášať prítomným okamihom, niekto už precestoval v čase desiatky rokov dopredu a niekto ešte nenašiel cestu ani do súčasnosti.
Nehovoriac o okolnostiach, ktoré nás niekedy ovplyvňujú viac, než by sme si priali. Ale to je život. A ten sa skrátka deje. Nepostojí, nepočká. Je to večný bežec. Niekedy mám pocit, akoby sme s ním súperili. Utekáme v domnienke, že budeme rýchlejší ako on. Ale načo? Akoby sme zabúdali, aké víťazstvo nás čaká vo chvíli, keď ho dobehneme. A raz sa nám to aj tak podarí.
Dovoľme si spomaliť. Zvoľniť tempo, zaradiť výklus, zhlboka sa nadýchnuť a plnými dúškami precítiť život, ktorý je v nás. Pripomenúť si, že ho ešte stále máme. Hoci je tak krehký, že ho nedokážeme uchopiť do vlastných rúk a nikdy nepustiť. No na to, aby sme si mohli všimnúť, aké všetky pohľady sú našim očiam naskytnuté, treba sa občas zastaviť. Vtedy sa už nemôže stať, že by sme naše šťastie prehliadli.
Občas možno oddychuje za kríkmi pri ceste, ktorou pravidelne bežíme. Alebo si sedí na dne šálky kávy, ktorú večne nestihneme dopiť, lebo musíme opäť niekde utekať. Možno nám kýva spoza okien autobusu, na ktorý v poslednej chvíli dobiehame, len aby sme ho nezmeškali. Môže byť zapatrošené úplne kdekoľvek. Dokonca v komkoľvek.
Možno si nahovárame, že nám ho niekto ukradol. No možno sa len niekde skrylo a čaká, kým ho nájdeme. Preto je dôležité sa niekedy aj vrátiť späť. Vrátiť sa poň. Nenechať si ho vziať. Je totiž veľmi hravé. Viem to, lebo ho občas na mojej ceste stretávam. Niekedy je zhovievavé, inokedy ani nepozdraví. Niekedy je mojím tieňom, ktorý kráča vedľa mňa. Niekedy mu šliapem na päty, čo sa predo mnou vláči. Občas ho dokonca predbehnem, potom mi dýcha na krk. A niekedy mi zrazu ujde tak ďaleko, že ho nemôžem dohnať.
Našťastie, aj ono sa sem-tam unaví. Vtedy mi len tak sadne na plecia a chvíľu bežíme životom spolu. Dokým sa zase niekde nezatúla.
Titulná fotografia: Loui Jover.
