Život s viacerými ľuďmi na jednom mieste môže byť unavujúci, avšak o to horšie, ak tie osoby nie sú vaši blízki.
Vieme, že žiť v ideálnom svete nikdy nebudeme, no naozaj aspoň kúsok slušného vychovania by neuškodilo. To sú bežné myšlienky, ktoré vám napadnú, ak žijete na internáte s množstvom ľudí, z ktorých ste drvivú väčšinu ani nestretli, a zdieľate spoločné sociálne zariadenie. Skutočne sú ľudia na vysokej škole takí obmedzení, že hocijaký škôlkar, chlapček či dievčatko, by ich strčil do rukáva?
Obyčajne sa z vašej bežnej návštevy toalety na takomto mieste stáva boj o prežitie. Jediné, čo si počas celej cesty želáte, je nenájsť niečo čo vás vykoľají. Na druhej strane si hovoríte čo by vás mohlo ohromiť, keďže ste tu videli takmer všetko. No, najčastejšie to býva „misa plná prekvapení“. Ach, kiežby sme sa bavili o gastro-téme a nie o tomto…
Niekto mal asi zlý deň, keď v spoločnej kuchynke uvaril čosi, čo sa krčí zaseknuté v odtoku už asi tri dni a desí ostatných študentov. Potom, že všetci ľudia žijú na instantných polievkach… Niežeby sme nemali raz za týždeň peniaze na nejakú fajnú mrazenú pizzu, ale skôr nemáme odvahu na to priblížiť sa do blízkosti mazľavej hmoty, žijúcej si svoj vlastný život v umývadle. A ak už sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý nezuteká po tom, čo hmotu uvidí, zapne na ňu horúcu vodu, že ju pomôže odstrániť, ale ona to evidentne považuje za wellness. Tu si aj ten odvážlivec povie, že stačí, a radšej si nový živočíšny druh viac nevšíma.
Nová dimenzia sa otvára – samostatná kategória chodieb. Rozumiem tomu, keď niekomu niečo vypadne z chápadiel, nazývaných ruky, ale hodiť na zem nevinné, v dnešnej dobe aj poriadne drahé vajíčko a ešte mať drzosť neupratať ho, to je iný vrchol! Väčším vrcholom na Slovensku je možno len Gerlachovský štít…
Niekto objavuje na zemi peniaze, niekto štvorlístky. No ja som pri poslednej návšteve kuchynky objavila , nie len nového živočícha, ale aj, podržte sa, mužskú spodnú bielizeň. Mnoho otázok, žiadne odpovede, iba kebyže by tie trenírky vedeli rozprávať. Prvou mojou myšlienkou bolo, že chlapci bývajú predsa na prvom a piatom poschodí, ako sa teda niečie trenírky objavili v kuchynke na tom šiestom poschodí?
Stačilo by, ak by sa ľudia trošku viac pozerali okolo seba, upratovali a dávali pozor na všetko. Avšak čo môžeme očakávať od ľudí, neschopných pozrieť sa ďalej od svojho nosa… A možno to mazľavé v kuchynke je ich oko, ktoré vidí všetko, ale zároveň nič.
Titulná fotografia: ON/Tímea Petrovičová.
