Autorkami sú Jessica Vulganová a Kristína Vidová
Marek Debnár je docentom na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Donedávna bol riaditeľom Centra digitálnych humanitných vied na UKF a dlhé roky pracoval v Slovenskom národnom korpuse. V rozhovore nám prezradil, čo si myslí o aktuálnom ošiale s umelou inteligenciou a pozreli sme sa aj na literatúru kedysi a dnes.
Vyštudovali ste filozofiu. Prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?
Mal som veľa otázok ohľadom života a jeho zmyslu. Veľmi rád som čítal, z čoho vyplýva aj moje literárno-filozofické zameranie. Filozofia mi prišla ako samozrejmá voľba. O štúdium bol vtedy oveľa väčší záujem, ako je tomu dnes. Hlásilo sa dvesto ľudí a brali desať. Veľmi veľa som sa učil a pripravoval. Na prijímacích pohovoroch som bol druhý najlepší. Občas ma mrzí, že som si k tomu nezobral ešte niečo iné, keďže som študoval vedecký odbor a nie učiteľský. Filozofia ma však sprevádza stále, je pre mňa nástrojom ako sa zorientovať vo svete. Dnes je totiž schopnosť kriticky myslieť kľúčová pre akýkoľvek odbor, v ktorom pracujete.
Aké je gro práce filozofa?
Filozofia je tak trochu intelektuálny luxus. Má však okrem teoretickej aj svoju praktickú rovinu. Filozof má byť človek pripravený pre verejnú službu. Má ísť do politiky, má ísť vzdelávať, pracovať pre spoločnosť. Teoretická súčasť filozofie je vnímaná skôr ako liek, ktorý vás odtrhne od reality tým, že sa venujete abstraktnému svetu. Dnes filozofia čerpá ako zo svojho praktického, tak aj z teoretického rámca. Keď veľa pracujete a tvoríte, občas si poviete, že ste na niečo prišli. A práve to stojí za to, stáva sa to však veľmi zriedkavo.
Filozofa každým dňom sprevádza množstvo myšlienok a tie už od dávna dávali ľudia radi do podoby rôznej poézie. Myslíte si, že poéziu v minulosti chápali inak ako dnes?
V súčasnosti je poézia veľká otázka. Poézia pracuje so slovom úplne inak. Akékoľvek slovo vyberá z jeho bežného kontextu a umožňuje nám čítať ho v iných sémantických súvislostiach. Oveľa viac ľudí dnes poéziu píše ako číta. Čo je podľa mňa škoda. Niekedy nájdete v poézii to, čo prežívate z iného pohľadu. Je skvelé, že sa poézia vo veľkom píše, ale nie všetko je publikovateľné. Kedysi ak ste chceli byť básnik, museli ste prejsť nejakou súťažou, vydať zbierku, ktorá bola editovaná, mať presah. Dnes je to vďaka rôznym webovým literárnym portálom či osobným stránkam všetko možné bez nejakého kritického pohľadu publikovať a tak sme zahltení mnohými nekvalitnými vecami. Takisto ako je to s hoaxmi, priestor internetovej siete je nekontrolovateľný alebo kontrolovaný len veľmi minimálne.
Foto: Osobný archív Mareka Debnára
Postupne sa k nám dostáva umelá inteligencia. Bude v budúcnosti namiesto ľudí písať, napríklad poéziu ona? Alebo záverečné práce?
To, čo označujeme ako AI, nie je inteligencia. Nechceme, aby za nás písala poéziu, je to čisto ľudská a kreatívna činnosť. Máme jednoduché aplikácie, ktoré momentálne zarezonovali, ale časom zase zmiznú. GPTchat ponúka často zaujímavé či vtipné odpovede, ale nie je to inteligencia. Modul, ktorý pozostáva z viacerých počítačov, naplníte obrovským množstvom dát, v ktorých neurónová sieť dokáže nájsť vzorce, čo sa opakujú a dokáže ich kvalitne napodobňovať. Neuvedomuje si význam toho, čo píše. Vie vygenerovať text, ktorý je podobný zdrojovým textom. Generuje niečo, čo sa naučila. Inteligencia naopak spočíva v tom, ako viete reagovať na vonkajšie okolnosti, ako sa im viete prispôsobiť. V minulosti to bolo spájané so schopnosťou prežitia. Inteligencia, respektíve ľudskosť sa datuje do doby, kedy archeológovia vykopali prvú kostru so zrastenou zlomeninou. Kedy sa ľudia začali starať jeden o druhého, aby dotyčný zranený alebo chorý člen spoločnosti dokázal prežiť.
Kreativita živého človeka teda nie je nahraditeľná týmto spôsobom?
Niektorí umelci pociťujú obavy. Vždy keď sa objaví niečo nové, môžeme to vnímať ako niečo skvelé alebo ako niečo strašné. Môže to vyvolávať nadšenie alebo strach. V Taliansku GPTchat zakázali. Keď píšete, môže vás to zabrzdiť alebo vám to môže pomôcť. Nedokáže to však vygenerovať momentálne viac ako jednu stranu. Hovorí sa, že nový model GPT4 by mal dokázať vygenerovať až sto strán. Uvidíme. Skúste sa GPTchatu spýtať niečo o médiách, súčasnom svete, môžete ten výsledný text zeditovať a použiť ako úvod k niečomu. Ale študentské či vedecké práce spočívajú v tom, že prinášate niečo svoje, robíte s vlastným materiálom, a to sa nedá nahradiť.
Baví vás viac učiť alebo idete radšej vedeckou cestou?
Malo by sa to jednoznačne striedať. Niekedy je človek donútený k väčším vedeckým výkonom, potom sú obdobia, kedy po nejakom väčšom výkone človek potrebuje väčší oddych, vtedy je dobré sa s vecami, ktoré sme premysleli, vytvorili, podeliť napríklad so študentmi. Mám k učeniu vzťah, rád ľuďom vysvetľujem veci ohľadom semiotiky či filozofie, a je pre mňa veľmi dôležitá spätná väzba.
Foto: Osobný archív Mareka Debnára
Nájdu si knihy opäť miesto v živote ľudí?
Nemám rád temné vízie, že sa skončí čítanie a literatúra. Pred sto rokmi neboli bežné kiná ani televízie, literatúra bola okrem umenia aj bežným druhom zábavy, vydávalo sa všetko možné. Dnes to nahrádzajú filmy, seriály, ktorými sme zahltení. Literatúra tým neutrpí, dobrí a stáli čitatelia zostávajú. Časť populácie, ktorá čítala a číta kvalitnú literatúru, tu zostane. Kedysi bola čitateľská verejnosť väčšia, lebo nebol iný druh zábavy, ale nemusí nás to trápiť. Ohrozená je braková a zábavná literatúra, ktorú nahradili seriály alebo filmy v televízií či kine.
Číta sa dnes kvalitnejšia literatúra ako kedysi?
Každá literatúra má svoju dobu. Môžem milovať literatúru zo začiatku dvadsiateho storočia, ale žijem v dnešnej dobe a musím sa jej prispôsobiť a čítať aj literatúru tejto doby. Každý si môže vybrať slobodne, čo bude čítať. Nemám rád prísne pravidlá, aj do čítania, najmä toho povinného treba viac slobody. Nútiť niekoho čítať staré knihy, ktoré mu nič nehovoria nemá zmysel. Bola tu nedávno debata o povinnom čítaní. Literatúra, ktorá patrí ku klasike už dnešné generácie študentov neoslovuje, doba sa zmenila, niečo treba samozrejme ponechať a niečo nie.
Možno práve povinné čítanie je dôvod, prečo si deti nenájdu cestu ku knihám, keď musia čítať niečo, čo ich nebaví.
To je vec, ktorá je fatálna. Znechutiť človeku vzdelanie, napríklad čítaním niečoho, čo preňho nie je zaujímavé a adekvátne, je jeden z najväčších hriechov vo vzdelávaní.
Na Slovensku sa dlhodobo hovorí o nízkej čitateľnej gramotnosti u detí. Ako to zmeniť?
Treba sa pozrieť na dôvody. Čítanie je veľký fenomén. Čítanie mení náš spôsob myslenia. Kedysi keď sa oveľa viac čítalo, inteligenčný kvocient ľudstva stále rástol. Narazili sme na strop a dnes začína klesať. V knihe Čitateľ, vráť sa od americkej autorky Maryanne Wolf, je vysvetlené ako mozog funguje a mení sa procesom čítania. Keďže sme masovo prestali čítať, nemáme čitateľské návyky. Čítanie nie je vrodená schopnosť, musíme sa ju naučiť. Čítanie by malo byť v prvom rade v rodine. Ľudia, ktorí nemajú čitateľské návyky, nemajú často ani schopnosť kriticky myslieť a veria rôznym hoaxom a tak ďalej, kritické myslenie sa jednoznačne zlepšuje čítaním kvalitnej literatúry.
Keďže máte skúsenosti so štúdiom v zahraničí, isto viete porovnať vzdelávanie u nás a za hranicami. Aké sú hlavné rozdiely?
Naše vzdelávanie je v kríze. Hovoria o tom aj štatistiky. U susedov sa to podarilo zastaviť, u nás nie. Zo školstva odchádzajú kvalitní ľudia, lebo nie sú finančne docenení. Spôsob výučby tiež nie je ideálny a máme príliš veľa univerzít. Ľudia sú roztrúsení, všade je málo študentov, nie je tu zdravá konkurencia. Ja som v zahraničí chodil na výberové školy, a to mi dalo veľmi veľa. Dnes je systém, že sa platí na žiaka a systém dotácií zle nastavený. Filozofických pracovísk je na Slovensku asi desať, stačili by tri s kvalitnejším výberom ľudí. Mám pocit, že v zahraničí už ten výber prebehol.
Čo bolo teda na zahraničnej škole lepšie?
Mal som tam skvelé prednášky. Výborný servis, čo sa týkalo knižníc, ubytovania, stravovania a bolo tam výrazne lepšie tvorivé prostredie ako na Slovensku. Prednášky boli skvelé, lebo ľudia nemali toho veľa. Na prednášky sme chodili všetci a dokonca sme sa na ne tešili.
Ak vám zostane voľný čas, ako ho trávite?
Veľmi rád cestujem.
Aká je vaša obľúbená destinácia?
Mám rád exotické krajiny. Človek tam narazí na úplne iný pohľad na život, než je ten náš v západnom svete. Je to oslobodzujúce. Keď ste na ostrove v Indickom oceáne, zaujíma vás, kedy bude pršať, kedy bude príliv a kedy bude fúkať správny vietor. Zastaví to bežné myslenie o bežných povinnostiach. Mám rád prírodu a divoké miesta. Síce pri tých cestách takmer vždy ochoriem, nikdy to nebolo nič vážne a už som si zvykol. Som zatiaľ živý a zdravý.
Titulná fotografia: Osobný archív Mareka Debnára.
