Deň Zeme je každoročné podujatie, počas ktorého sa mestá a ľudia organizujú, aby si vyčistili okolie, upozornili na znečistenú planétu a klimatickú krízu. Ale ako to vyzerá, keď tento deň skončí?
Písal sa deň 22. apríl 1970, keď sa úplne prvýkrát v San Franciscu oslavoval Deň Zeme. Deň, ktorý oslavujeme po celom svete, vznikol z iniciatívy aktivistov a ekológov, ktorí chceli, aby sa ekológia zapojila aj do politiky. A hoci sa tento deň každoročne oslavuje po celom svete a upozorňuje na zhoršujúce sa životné prostredie, globálne otepľovanie a hrozivé scenáre, žiadne činy sa, žiaľ, nekonajú.
22. apríl poznáme všetci odjakživa ako deň, ktorý patrí našej krásnej planéte. Mestá organizujú rôzne podujatia, poukazujúce na to, čo musí naša planéta trpieť. Organizujú sa hromadné zbery odpadu, ktorý sme ešte deň predtým s úplnou ľahostajnosťou hodili na zem. Vyzývajú na cestovanie autobusom, vlakom, bicyklom, kolobežkou či na chodenie po vlastných nohách, ale hneď ako týchto 24 hodín ubehne, opäť sa vrátime späť do nášho módu, do našej typickej ľahostajnosti. Znovu budeme hádzať papiere na zem, jazdiť autom každých pár metrov a klimatickú krízu zľahčovať alebo, v horšom prípade, ju považovať za veľký hoax.
Deň pokrytcov
Deň Zeme je síce deň, keď sa po školách konajú prednášky o tom, ako sa starať o našu planétu, ale na rozprávanie je už dávno neskoro. Ešte pár rokov a Deň Zeme nebudeme oslavovať, pretože už žiadna Zem so životom nebude. Vysušíme ju a scvrkne sa ako zošúverená šupka na zhnitom ovocí. Niektoré druhy zvierat už začínajú vymierať a hovorí sa o šiestom masovom vymieraní druhov, hoci tie predchádzajúce boli prirodzeným kolobehom fungovania našej krásnej Zeme. Toto bude ale iné. Bude totiž prvé, ktoré spôsobíme my – nenásytní, pažraví a chamtiví ľudia, pretože nikdy nemáme dosť. Nikdy si nepovieme „Stačí!“. A ak do pléna niekto hodí návrh o obmedzení nášho blahobytu, búchame, kričíme, protestujeme a bijeme sa ako opice v pavilóne.
Dnes je už oslava Dňa Zeme úplná banalita. Deň Zeme by mal byť každý deň. Nie len jeden deň roku, pričom sa po ňom všetci svorne vrátime do zabehnutých pohodlných koľají. Koľají, v ktorých ignorujeme varovania vedcov, odborníkov a klimatológov. Rútime sa do záhuby bez možnosti úniku. Už sa z toho nevyhrabeme. Budúcim generáciám pripravujeme vysušený svet, hotovú apokalypsu. Vysušené pustatiny – presne to, čo vidíš vo filmoch. Tak bude o chvíľu svet vyzerať. Na Slovensku sa budú častejšie vyskytovať tornáda, staneme sa ďalšou Amerikou, kde už program v televízii bude prerušovať veľké varovanie pred touto ničivou katastrofou. Budeme sa báť. Kričať o pomoc. Modliť sa. A možno si konečne budeme búchať hlavy o stenu, prečo sme tých vedcov nepočúvali. Prečo sme ich výstrahy nebrali vážne. A najmä, prečo sme nič neurobili, kým bol ešte čas.
Keď sa oteplí
Oteplenie planéty o 2 stupne sa v súčasnosti javí ako najpravdepodobnejší scenár. Potíš sa cez leto? Nadávaš, keď je 35 stupňov? Tak sa priprav, bude to horšie. A vieš prečo? Lebo sme Deň Zeme oslavovali len 22. apríla a ostatné dni sme asi zabudli, kde vlastne žijeme. Snažíme sa skúmať, na ktorej ďalšej planéte sa nachádza život. A načo? Aby sme zničili ďalšiu planétu? Aby sme si na konto pripísali opäť ďalšiu čiarku zničenej prírody, zvierat a napokon aj nás samých?
Sme pokrytci. Jeden deň zbierame odpadky, búchame si do pŕs, ako nám záleží na planéte, organizujeme podujatia na zvýšenie povedomia o klimatickej kríze, ale kde sú kroky? „Keď India a Čína nepodniknú kroky, prečo by som mal ja?“ Áno, je pravda, že bez väčších krokov, ktoré by spravili väčší znečisťovatelia, sa už nepohneme, ale čo keď si toto isté hovoria Indovia alebo Číňania?
Sme zbabelci
Deň Zeme by nemal byť pre nás len jeden deň v roku. Radikálnych krokov sa bojíme. Máme doslova nočnú moru, že by sme sa mali vzdať pohodlia a blahobytu len preto, aby sme sa zachránili. Je to nelogické, ale fungujeme na princípe sebectva – ja si to nejak dožijem, tí, čo prídu po mne a čo im tu zanecháme, ma nezaujíma. Zmenili sme sa na sebeckú bandu pokrytcov. V jeden deň sa tvárime ako svätci, ktorým záleží na prírode, vykrikujeme to do sveta, meníme si profilové fotografie na Facebooku, ako milujeme našu planétu, zbierame odpadky, ale na druhý deň už zabúdame. Vrátime sa do nášho pohodlného kolobehu, hodíme za hlavu včerajšok a pevne veríme, že ono sa to nejak vyrieši.
Nevyrieši. Ak neobetujeme kúsok z nášho pohodlia, to pohodlie stratíme aj tak. Keď nebudeme zvládať vysoké teploty, pred ktorými nás vedci varujú. Keď budeme vplyvom extrémneho počasia strácať strechu nad hlavou a blízkych ľudí. Keď budeme bezmocne sledovať zaplavené domy, ktoré sme roky budovali. Možno potom si uvedomíme, že sme mali niečo robiť, keď bol čas. Keď sme mali možnosť to zvrátiť. Ale na našu ľútosť už bude neskoro.
Teraz je posledná možnosť niečo urobiť a aj napriek tomu, že politici sľubujú, sú rovnakí ako my. Nekonajú. Tvária sa, že to za nich vyrieši niekto iný. Alebo najlepšie by bolo, keby sa to vyriešilo samé a oni si len pripíšu zásluhy. Len my ľudia sme si zodpovední za to, čo sa z planéty stane a čo budúce generácie budú prežívať. A vlastne, niečo z toho budeme mať možnosť pravdepodobne zakúsiť aj my. A už sa „nevieme“ dočkať, kedy sa budeme variť vo vlastnej koži a báť sa o vlastný krk, keď to zriedkavé tornádo už také zriedkavé nebude.
Ale, prajeme krásny Deň Zeme. Ten jeden deň nás určite zachráni. Nezabudnite vyjsť do ulíc a pozbierať si bordel, ktorý tam deň predtým niekto ľahostajne odhodil. A potom, najlepšie, už žiadny odpad nehádžme, aby sme ho o rok nemuseli opäť dvihnúť. Buďme ľudia a žime v čistom. Aspoň niečo, keď už na odvážnejšie kroky nemáme odvahu a sme zbabelí.
Titulná fotografia: unspash
