Niekedy sa len tak prechádzam a všímam si všetkých tých ľudí, ktorých stretnem. Ako sa nám cesty spoja a opäť rozdelia. Ako sa každým krokom približujeme a zase vzďaľujeme. Pozrieme sa na seba a onedlho si už ani nepamätáme, že sme sa videli. Až na zopár výnimiek…
Všímam si, ako sa niektorí smejú na celý svet, zatiaľ čo iní vyzerajú, akoby im celý svet ublížil. Občas stretnem takých, ktorí sa s niekým zhovárajú, no aj tých, ktorí sú natoľko tichí, že ich skoro prehliadnem. Vtedy len prejdú okolo ako vánok chladného vzduchu, ktorý sa mi prehrabne vo vlasoch a už ho niet.
Všímam si ľudí, vlečúcich sa ku mne tak pomaly, až začínam mať pocit, že sa snáď nikdy nestretneme. Naopak, sú aj takí, čo len preletia popri mne, ako keby doháňali včerajší deň, no ten je už aj tak navždy preč. Snáď tieto včerajšky nebudú naháňať celý život.
Všímam si aj ten zásadný rozdiel, keď je človek prítomný v danom okamihu. Keď žije momentom práve vo chvíli, v ktorej sa stretneme. Pretože niektorí sa túlajú v bludisku myšlienok, akoby hľadali niekoho, kto im ukáže cestu von. Možno je problém v tom, že hľadajú bez toho, aby sa nechali nájsť. A tak sa naše pohľady míňajú bez toho, aby sme sa videli.
Niektorých ľudí stretávam počas prechádzok častejšie, no aj tak sa nepoznáme. Zvykneme sa na seba usmiať, ale nie je to pravidlo. Pretože sú obdobia, keď zabúdame, že úsmev existuje. Dokonca sú aj také dni, keď z cesty vybočíme, aby sme sa nestretli vôbec.
Nakoniec stretávam svojich známych. Väčšinou sa len pozdravíme, no pri niektorých sa aj pristavím a prehodíme zopár slov. Občas sa ku mne pridajú, alebo ja k nim. Naše cesty sa spoja do jednej a kráčame ďalej spolu. Až kým dorazíme ku križovatke, ktorá sa nás opýta, či sa rozdelíme. Túto otázku nám položia všetky križovatky, ku ktorým bok po boku prídeme. Niekedy sa teda stane, že ďalej musíme ísť každý vlastnou cestou, ktorú si zvolíme, hoci sú rozdielne. A niekedy nemáme na výber, pretože na otázky skrátka nie je čas.
A prečo to celé píšem? Pretože nech stretneme kohokoľvek, bez ľudí by bol svet prázdnym miestom. Čo je však veľkým paradoxom? Že aj keď kráčame svetom plným ľudí, niektorí sa napriek tomu cítia sami. A tak prechádzajú pomedzi davy prázdnoty, za ruku so svojou osamelosťou, jedinou vernou spoločníčkou, ktorú by najradšej nepoznali. Nemajú nikoho, kto by sa pripojil k ich ceste a kráčal s nimi.
Tým vám nechcem hovoriť, aby ste neboli osamelí, pretože to veľakrát nezávisí od nás. Chcem vám len odkázať, aby ste tu vždy pre niekoho boli. Aby ste boli svetielkom aspoň pre jednu osobu, ktorá stojí v tieni samoty. Nech sa deje čokoľvek. Len tu byť pre niekoho a zotrvať.
Titulná fotografia: Pinterest.
